Autor konceptualizuje medzináboženskú náboženskú výchovu na interdisciplinárnom základe. Jeho koncepcia sa týka vzťahu k nemeckej moslimskej menšine.
Zároveň ponúka priestor pre všeobecný medzináboženský dialóg. Základy vychádzajú z výskumu socializácie a antropológie Martina Bubera. Z hľadiska epistemológie štúdia nadväzuje na dôležité pozície kognitívnej psychológie a prírodných vied.
Vytvára tak náboženské vedomie pre individuálne sebapoznanie vo viere a umožňuje konštruktívne riešenie náboženských rozdielov. Táto koncepcia má korene v teológii cesty, ktorá vždy zohrávala významnú úlohu v náboženskom živote (mystika, meditácia, tao) a bude rozhodujúca pre budúci medzináboženský dialóg.