Framing the Canterbury Tales: Chaucer and the Medieval Frame Narrative Tradition
Jasný dôraz na literárne predlohy "Canterburských poviedok" odlišuje túto knihu od väčšiny kritík Chaucerovho diela. Katharine S.
Gittesová v "Canterburských poviedkach" nachádza spojenie dvoch rámcových rozprávačských tradícií, z ktorých jedna pochádza z Indie a Blízkeho východu a druhá zo starovekého Grécka. Na ilustráciu tejto dvojitej literárnej tradície Gittesová porovnáva Chaucerovo dielo s vybranými predchaucerovskými rámcovými rozprávaniami, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvnili jeho formu, a s inými rozprávaniami súčasnými s Chaucerom, ktoré svojou podobnosťou alebo odlišnosťou osvetľujú metodológiu Canterburských poviedok. V knihe "Rámcovanie Canterburských poviedok", ktorá zahŕňa materiály napísané v ôsmich rôznych jazykoch, sa diskutuje o indicko-arabskej "Pančatantre", Boccacciovom "Dekamerone", Gowerovom "Confessio Amantis" a východnej i západnej verzii "Knihy Sindibáda".
Gittes sa zaoberá vzťahom medzi rámcujúcimi príbehmi a rozprávkami, mierou otvorenosti témy a štruktúry, estetickými princípmi, didaktickými prvkami, významom prológov a epilógov, motívom cestovania/pilgrimmage, funkciou rozprávača a mierou charakterizácie vo východných aj západných rámcujúcich príbehoch. Skúmanie východných a západných prvkov v Chaucerových "Canterburských poviedkach" odhaľuje existujúce napätie medzi nimi a dômyselný spôsob, akým Chaucer na toto napätie reaguje a ako ho využíva.
K východným prvkom patrí otvorenosť, náhodné usporiadanie príbehov a spôsob rozprávania; k západným prvkom patria dramatické prvky, zoskupovanie alebo párovanie príbehov, symetria a opakujúce sa motívy. Skúmaním rôznych kultúrnych pohľadov a rôznych neliterárnych disciplín Gittes rozširuje pole chaucerovskej kritiky.
Jej kniha zaujme študentov a bádateľov rôznych kultúr a literárnych období, ako aj nadšencov Chaucera.