Psychoanalýza v Teheráne

Recenzie čitateľov

Kniha „Doing Psychoanalysis in Tehran“ je zmesou memoárov a esejí Dr. Gohar Homayounpour, v ktorých reflektuje svoje skúsenosti psychoanalytičky v Iráne. Názory recenzentov sa rôznia, niektorí ju považujú za hlbokú a pôsobivú, najmä pre terapeutov, zatiaľ čo iní majú pocit, že je samoúčelná a chýba jej hĺbka, pokiaľ ide o iránsku kultúru.

Štýl písania je originálny a autentický; mnohí čitatelia majú pocit, že je fascinujúci a ponúka cenné poznatky o psychoanalýze. Niektorí oceňujú autorkinu lásku k svojej práci a pacientom a kniha je chválená pre svoje estetické kvality.

Kritici poukazujú na vnímanú samochválu autorky a nedostatočné zameranie na zložitosť iránskeho života. Viacerí recenzenti vyjadrujú sklamanie z autorkiných omylov týkajúcich sa statusu Milana Kunderu a objavujú sa sťažnosti na prefíkanosť a problémy s prístupnosťou verzie pre Kindle.

(na základe 13 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Doing Psychoanalysis in Tehran

Obsah knihy:

Psychoanalytička so západným vzdelaním sa vracia do svojej vlasti a rozpráva príbehy o presídlení, nostalgii, láske a bolesti.

Je psychoanalýza možná v Iránskej islamskej republike? To je otázka, ktorú Gohar Homayounpour kladie sama sebe a nám na začiatku týchto memoárov o vysídlení, nostalgii, láske a bolesti. Dvadsať rokov po odchode z vlasti sa Homayounpour, iránska psychoanalytička vyštudovaná na Západe, vracia do Teheránu, aby si založila psychoanalytickú prax. Keď americký kolega zvolá: "Nemyslím si, že Iránci dokážu voľne asociovať," Homayounpour odpovie, že podľa jej názoru Iránci nič iné nerobia. Iránska kultúra sa podľa nej točí okolo príbehov. Prečo by Freudove metódy nemohli fungovať vzhľadom na potrebu Iráncov rozprávať?

Takto sa začína fascinujúce rozprávanie vzájomne sa prelínajúcich príbehov, ktoré viac než len trochu pripomína psychoanalytické sedenie. Homayounpour rozpráva o radosti a bolesti z návratu do vlasti, o svojej vášni pre dielo Milana Kunderu, o zložitom vzťahu s Kunderovým iránskym prekladateľom (jej otcom) a o úzkosti svojej i ostatných Iráncov z vplyvu a neposlušnosti. Rozprávaním sa prelínajú záblesky z jej niekedy frustrujúcich, vždy úprimných sedení s pacientmi. Pani N, známa umelkyňa, sníva o opustení a sedí v analytikovom kresle namiesto na analytikovej pohovke; mladá žena v čádore vyjadruje hanbu, pretože prišla o panenstvo; výrečný mladý muž so samovražednými sklonmi sa nedokáže zabiť.

Ako psychoanalytik Homayounpour vie, že za každým vyrozprávaným príbehom sa skrýva iný príbeh, ktorý zostáva nevypovedaný. Kniha Doing Psychoanalysis in Tehran spája vypovedané i nevypovedané príbehy, ktoré si bežní Iránci rozprávajú o svojich životoch skôr, ako uplynie ich hodina.