The Natural History of the Sign
Naše chápanie CS Peircea a jeho semiotiky je do veľkej miery ovplyvnené perspektívou dvadsiateho storočia, ktorá uprednostňuje znak ako kultúrny artefakt alebo ako artefakt, ktorý určitým spôsobom "deformuje" naše chápanie empirického sveta. Takáto perspektíva bude vždy podkopávať ocenenie Peircea ako filozofa, ktorý vnímal znaky ako samotné mechanizmy, ktoré nám umožňujú pochopiť realitu prostredníctvom tvorby pojmov.
Kľúčom k tomuto prehodnoteniu Peircea je zasadenie jeho diela do širokého rámca hegeliánskej filozofie. Táto kniha podrobne hodnotí paralely, ktoré existujú medzi Peirceovým a Heglovým myslením, pričom poukazuje na ich zhody a tiež na body, v ktorých sa Peirce od Heglovej pozície odkláňa. Zohľadňuje aj Vygotského prácu o formovaní pojmov, pričom ukazuje, že obaja v skutočnosti pracujú v rámci tej istej hegeliánskej šablóny.
Táto kniha preto prispieva k nášmu širšiemu chápaniu Peirceovej semiotiky. Ale tým, že pod rovnakou teoretickou záštitou priťahuje Vygotského, ukazuje, že Peirce má čo ponúknuť súčasnej teórii vzdelávania.