Príbeh úradníka

Recenzie čitateľov

Zbierka poézie Spencera Reecea je vysoko cenená pre svoju emocionálnu hĺbku a prepojenie s ľudskou skúsenosťou. Čitatelia oceňujú krásu a rezonanciu básní, ktoré sú vnímané ako silné a zároveň jemné v pozorovaní života a vzájomných vzťahov. Mnohí recenzenti vyzdvihujú účinnosť Reeceovho jazyka a štýlu, pričom si všímajú jeho schopnosť vyvolávať silné pocity a obrazy.

Poéziu opisujú ako jasnú, rezonujúcu a hlbokú, často zachytávajúcu hlboké ľudské emócie a vzťahy. Čitatelia považujú Reeceov štýl za krásny a bohatý na metafory, vytvárajúci príbuzné postavy a momenty. Zbierka je vysoko hodnotená pre svoju schopnosť vyvolať introspekciu a pozornosť voči svetu. Recenzenti oceňujú cestu sprostredkovanú prostredníctvom básní a Reeceov jedinečný sluch pre autentický dialóg. Celkovo sa zhodujú v tom, že zbierka je znamenitá a pôsobivá.

Niektoré kritiky spomínajú, že niektoré básne sa zdajú byť príliš ovplyvnené T. S. Eliotom. Niektorí čitatelia vyjadrujú aj náznak závisti, pretože majú pocit, že by nikdy nedokázali dosiahnuť takýto básnický výraz. Emocionálna váha poézie nemusí rezonovať u všetkých čitateľov, ale konkrétnych negatívnych komentárov je málo.

(na základe 11 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

The Clerk's Tale

Obsah knihy:

V nedávnom dvojčísle časopisu The New Yorker bola celá zadná strana venovaná jednej básni "Príbeh úradníka" od Spencera Reecea. Básnik, ktorý upútal takúto nezvyčajnú pozornosť, má prekvapivú minulosť: dlhé roky pracoval pre spoločnosť Brooks Brothers, čo dodáva názvu jeho zbierky osobitný nádych.

Príbeh úradníka vzdáva hold nielen Chaucerovi, ale aj služobnému bratstvu úradníkov v obchodnom centre, kde "svetlo je jasné a umelé, / a predsa nie nepodobné tomu, ktoré sa nachádza v gotickej katedrále". Päťdesiat básní v Príbehu úradníka je nádherne zdržanlivých, prestúpených túžbou po stálosti, od kvázi kláštorného života dvoch predavačov v Brooks Brothers cez dojemné dlhotrvajúce svetlo miamského súmraku až po váhu geografie na prázdnej farme v Minnesote. Gluck o nich hovorí, že majú "účinok, aký som ešte nikdy nevidel, napoly koktailový večierok, napoly vášnivá hra...

Neočakávame virtuozitu ako vonkajšiu formu tvorby duše, ani si nespájame veľkorysosť a ľudskosť s takou rafinovanosťou prostriedkov, s takou vybrúsenou inteligenciou... Do tvorby tohto umenia sa vložilo veľa života, veľa trpezlivého remesla.".