Pretváranie prezidentského úradu: Roosevelt, Taft a Wilson v rokoch 1901 - 1916

Recenzie čitateľov

Kniha poskytuje podrobnú analýzu prezidentských funkcií Theodora Roosevelta, Williama Howarda Tafta a Woodrowa Wilsona počas pokrokovej éry. Tvrdí, že ich individuálne charaktery a skúsenosti spolu so širším historickým kontextom formovali ich prezidentské funkcie a ich schopnosť vykonávať moc napriek obmedzeným zdrojom. Kniha je napísaná pútavo, najmä pokiaľ ide o Tafta, a jej usporiadanie pomáha pochopiť zložité argumenty.

Vynikajúca diskusia o prezidentoch progresívnej éry, najmä o Rooseveltovi a Taftovi. Autor predkladá zaujímavú analýzu toho, ako osobný charakter ovplyvňoval politickú moc. Kniha je dobre organizovaná, čo uľahčuje pochopenie zložitých argumentov. Je to príjemné čítanie a prispieva k hlbšiemu pochopeniu tejto éry a jej vodcov.

Niekomu sa môže zdať výber prípadov nedostatočný na rozsiahle zovšeobecnenia. Kniha občas obsahuje nepodstatné tvrdenia, ktoré môžu odvádzať pozornosť od hlavného argumentu.

(na základe 3 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Remaking the Presidency: Roosevelt, Taft, and Wilson, 1901-1916

Obsah knihy:

V období amerických dejín, ktoré sa vyznačovalo prvenstvom kongresu, pasivitou prezidenta a nepriateľstvom voči vládnym opatreniam, sa Theodore Roosevelt a Woodrow Wilson stali ikonickými prezidentmi vďaka aktivistickému vedeniu. Peri Arnoldová, popredná odborníčka na prezidentskú problematiku, ide ďalej než životopisci a vysvetľuje, čím sa Roosevelt skutočne líšil od svojho predchodcu Williama McKinleyho, čím sa Wilson líšil od svojho nástupcu Warrena G. Hardinga a ako by sme mohli lepšie pochopiť zabudnuteľného Williama Howarda Tafta, ktorý stál medzi nimi.

Ide o prvú komparatívnu štúdiu troch prezidentov pokrokovej éry, ktorá skúma kontext, v ktorom pôsobili, vyvíjajúcu sa inštitucionálnu úlohu prezidentského úradu a osobné charakteristiky každého z nich. Arnold vysvetľuje, prečo Roosevelt a Wilson presadzovali aktivistické úlohy, ako získali prostriedky na efektívne vedenie v úlohe, ktorá ho predtým nepodporovala, a ako každý z týchto troch rokoval v rozbúrených prúdoch meniacich sa inštitúcií a politiky s úplne odlišnými výsledkami.

Arnold opisuje americkú politickú scénu na prelome 19. a 20. storočia, ktorá sa vyznačovala oslabením straníckych organizácií, vzostupom záujmových skupín a printových médií a rastúcimi požiadavkami na reformy. Ukazuje, ako prezidenti progresívnej éry znamenali prechod od kontrol a rovnováh devätnásteho storočia k expanzívnej úlohe prezidenta dvadsiateho storočia, hoci požiadavky na výkonné vedenie boli v rozpore s prostriedkami prezidenta na prijímanie nezávislých opatrení.

Každý z týchto prezidentov mal jedinečnú výzvu experimentovať s novým potenciálom politickej nezávislosti úradu od strany a Kongresu a Arnold vysvetľuje, ako každý z nich musel zdôvodniť svoje oprávnenie na takéto experimentovanie. Ukazuje tiež, ako sa ich konanie prejavilo v konkrétnych politických prípadových štúdiách: Northern Trust a modernizácia námorníctva za Roosevelta, colná reforma a debata Pinchota a Ballingera o ochrane prírody za Tafta a Federálny rezervný systém a Federálna obchodná komisia za Wilsona.

Arnold napokon ukazuje, ako vtedajšie kvasenie ovplyvnilo prezidentský úrad i jeho predstaviteľov a ako oni zasa ovplyvnili progresívnu politiku. Čo je však ešte dôležitejšie, pomáha nám lepšie pochopiť dvoch prezidentov, ktorí dodnes inšpirujú politikov rôzneho zamerania, a dáva do súvislosti ich štýly vedenia s moderným vývojom prezidentského úradu.