Prchavé odtiene času: reflexia v poézii

Recenzie čitateľov

Kniha „Prchavé odtiene času“ od Seana Stonea je chválená za konzistentný štýl písania a bohaté kultúrne odkazy, ktoré umocňujú celkový zážitok z čítania a zároveň prinášajú pozitívne a úctivé posolstvo.

Intenzívne a zároveň ľahké čítanie, plynulý tok medzi básňami, fascinujúce kultúrne a historické odkazy, vyvoláva silnú obrazotvornosť, pozitívneho a úctivého ducha, vzdáva hold veteránom v knihe „Zabudnutý vojak“.

Neboli zaznamenané žiadne potenciálne nedostatky knihy.

(na základe 1 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

The Ephemeral Shades of Time: A Reflection in Poetry

Obsah knihy:

"Kniha Prchavé odtiene času Seana Stonea je sugestívne dojímavá poézia. Viackrát som pri jeho úvahách zamyslene a s inšpirovaným úsmevom klesol k stolu. Úsmevy pre nebojácnosť jeho odvahy pátrať po samotnej povahe a podstate 'duše'.

Od smútku uprostred náhrobných kameňov v Sarajeve až po tábory v Somálsku - niterná a metafyzická sila jeho obrazotvornosti necháva človeka uvedomiť si bolesť a utrpenie, ktoré sa často strácajú v tieni pamäti. Vyzýva vás, aby ste "unikli z pazúrov zúfalstva" a oslávili to, čo presahuje ľudskú prirodzenosť. Jeho básne nás odmeňujú nádejou a hlbokým poznaním: "Mohla by byť láska prostredníctvom srdca naším spojivom s dušou? '".

--James Ragan, básnik a autor kníh Hladová stena a Príliš dlhá samota.

Sean Ali Stone publikuje básne od svojich jedenástich rokov. Vo svojej najnovšej knihe Desiderata Ali rozpráva vesmírny príbeh lásky v podobe rozprávky pre dospelých. Teraz, vo svojej prvej básnickej zbierke Prchavé odtiene času, Sean čerpá zo svojich osobných skúseností, ktoré formovali jeho pohľad na svet... na rozkol medzi srdcom a hlavou, rovnako široký ako priepasť medzi národmi, ľuďmi a skutočnosťami.

Táto poézia vznikla v jeho tínedžerskej úzkosti na pozadí fin de si cle fóbií z blížiacej sa apokalypsy. Sean vykresľuje úsvit 21. storočia ako svet poháňaný inštinktom smrti, v ktorom sa ľudia cítia čoraz viac odcudzení a bránia hlbokému spojeniu v láske. Z tohto inštinktu smrti vychádza sebazničujúci duch teroru, vojny a zúfalstva, ktorý ťažko dolieha na ducha doby.

V duchu smrti s jej veľkým tajomstvom však dochádza k nevyhnutnej premene, ako keď slnko odháňa noc. V základe Seanovej poézie, tak ako je to s ľudským duchom, je pružná túžba byť videný. Počuť. Pochopiť. A milovať. To sú témy, ktoré sa opakujú, aj keď nám čas uniká, keď starneme a cestujeme, a predsa... sme neúprosne priťahovaní k pravde našej duše.

Sme sami, jedinečné, individuálne bytosti, ale nejakým spôsobom sa podieľame na spoločnej skúsenosti. V poézii, našom základnom sebavyjadrení, si pripomíname, ako hlboko sa môžeme navzájom spájať na úrovni pocitov. Potom nám zostávajú spomienky na to, čím sme kedysi boli, čo sme kedysi videli a čomu sme kedysi verili. Napokon, ako píše Ali: "Pamätám si to všetko, ale radšej odpúšťam.".