Povaha lásky

Recenzie čitateľov

Kniha je vysoko oceňovaná za hlboké filozofické skúmanie lásky, ktoré ponúka poznatky, ktoré nájdu odozvu u akademického aj širokého publika zaujímajúceho sa o povahu lásky. Upozorňuje sa však, že zložitosť témy nemusí byť vhodná pre bežných čitateľov, ktorí nie sú oboznámení s filozofickými koncepciami.

⬤ Hlboké filozofické skúmanie lásky
⬤ podnetné a poučné
⬤ vhodné pre akademikov a záujemcov o teológiu
⬤ dobre formulované a krásne napísané
⬤ cenné pre osobný rast aj vedecký výskum
⬤ mnohí čitatelia ho považujú za majstrovské dielo.

Pre laických čitateľov môže byť príliš zložitý; na plné pochopenie si vyžaduje určitú úroveň znalosti filozofickej terminológie a pojmov.

(na základe 11 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

The Nature of Love

Obsah knihy:

Dietrich von Hildebrand sa už na začiatku svojej kariéry prejavil ako mysliteľ s neobyčajným porozumením pre ľudskú lásku. Jeho knihy z 20.

rokov 20. storočia o mužovi a žene priniesli nové poznatky a vyvolali plodnú polemiku. Na sklonku života napísal základnú knihu o láske s názvom Povaha lásky.

V skutočnosti sa celý život pripravoval na napísanie tohto diela; filozofická analýza lásky ho tak priťahovala, že ho jeho študenti už dávno nazvali doctor amoris, doktor lásky.

Toto veľké dielo, zrelé ovocie von Hildebrandovho génia, je teraz po prvý raz dostupné v angličtine, umne preložené a uvedené filozofom Johnom F. Crosbym, ktorý bol von Hildebrandovým študentom.

Príroda lásky je majstrovským dielom fenomenologického skúmania. Od čias práce Maxa Schelera o láske neboli prostriedky fenomenológie tak plodne využité na pochopenie toho, čo láska je a čo nie je. Predtým von Hildebrand vynikal najmä v oblasti morálnej filozofie, ale v tejto štúdii o láske sa objavuje nová stránka jeho myslenia.

Von Hildebrand sa tu dostáva do oblastí osobnej subjektivity, ktoré vo svojich etických spisoch nemal príležitosť skúmať. Originálnym spôsobom ukazuje, že túžba byť milovaný osobou, ktorú človek miluje, nemá nič spoločné so sebectvom; ukazuje, že táto túžba byť milovaný, a tak byť zjednotený s druhou osobou, je sama o sebe istým druhom sebadarovania druhému. Takto sa von Hildebrand bráni altruizmu, ktorý tvrdí, že človek je nezištný voči milovanej osobe len tým, že chce dobro druhého takým spôsobom, že je mu ľahostajné, že je na oplátku milovaný.

Na druhej strane sa rovnako bráni tvrdeniu, že šťastie toho, kto miluje, je primárnym motívom lásky. Von Hildebrand naznačuje radikálne smerovanie lásky k druhému, pričom sa vyhýba úskaliam depersonalizovaného altruizmu.

Takto robí zadosť aj mimoriadnej sebatranscende