Postavenie žien v Iráne 25 rokov po Pekingu

Pôvodný názov:

25 Years After Beijing, the Status of Women in Iran

Obsah knihy:

Zatiaľ čo sa svet snaží dosiahnuť do roku 2030 rodovú rovnosť, iránsky režim mulláhov sa uberá opačným smerom. "25 rokov po Pekingu, postavenie žien v Iráne" je správa, ktorú zostavil a pripravil Výbor žien iránskej Národnej rady odporu.

Je nevyhnutné pochopiť, že odpovede na otázky o zlepšení postavenia žien v Iráne a opatreniach, ktoré v tejto súvislosti prijala vláda, ako sú obsiahnuté v usmerneniach mimovládnych organizácií OSN CSW pre národné paralelné správy, sú absolútne irelevantné a nevzťahujú sa na takzvanú Iránsku islamskú republiku. Odpoveďou na väčšinu otázok malo byť jednoduché NIE alebo ŽIADNA.

Treba si tiež všimnúť, že iránsky režim nie je transparentný pri zverejňovaní čísel a štatistík. V Iráne neexistuje účinný systém zberu štatistických údajov. Úradníci zvyčajne hovoria o percentách a nie o skutočných číslach. Ak a ak tak urobia, uvádzajú rôzne údaje o tej istej otázke. Niekedy tí istí úradníci uvádzajú protichodné údaje. Niekedy sa stáva, že zozbierané štatistiky boli zverejnené až po desiatich rokoch.

Klerikálny režim vládnuci v Iráne je vo svojej podstate mizogýnny režim, ktorý nemá najmenší úmysel odstrániť diskrimináciu žien. Režim sa stavia proti cieľom trvalo udržateľného rozvoja OSN len preto, že tieto ciele sa snažia podporovať rodovú rovnosť.

V dôsledku tohto pohľadu je diskriminácia žien zakotvená v zákonoch a vybudovaná v štruktúre vlády a spoločnosti.

Pád Iránu do najnižšej skupiny indexu rodových rozdielov Svetového ekonomického fóra je spôsobený zákonmi a štrukturálnymi obmedzeniami uvalenými na iránske ženy.

CEDAW, BPfA, pohyb v opačnom smere.

Režim odmietol implementovať Pekinskú akčnú platformu alebo pristúpiť k CEDAW. Prečo?

Pretože články uvedené v Pekinskej akčnej platforme (BPfA) a Dohovore o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW) sú v príkrom rozpore so základnými zásadami a cieľmi, ktoré sleduje iránsky režim, ako aj s ústavou, občianskym zákonníkom, islamským trestným zákonníkom a inými zákonmi a právnymi predpismi klerikálneho režimu.

Všetky návrhy na reformu týchto diskriminačných zákonov buď úplne zlyhali (ako v prípade návrhu zákona o zvýšení veku pre uzavretie manželstva), alebo boli drasticky prepracované a stratili svoj pôvodný účel (ako v prípade návrhu zákona pôvodne navrhovaného na ochranu žien pred násilím).

Iránsky režim nedosiahol žiadne úspechy v implementácii BPfA a CEDAW a SDGs, skôr sa posunul opačným smerom a iránskym ženám odňal ďalšie z ich najzákladnejších práv a vytvoril pre ne ďalšie obmedzenia.

Jedným z najviditeľnejších príkladov je zintenzívnenie používania násilia bezpečnostnými zložkami v posledných rokoch pri riešení problémov žien, ktoré sa postavili proti povinnému noseniu hidžábu (závoja), a to ešte v júli 2020.

Ide o najčastejšiu formu násilia voči ženám v Iráne, ktorá je "podporovaná štátom.".

Dôraz na rovnosť namiesto rovnosti

Predstavitelia režimu na všetkých konferenciách a fórach OSN vrátane štvrtej svetovej konferencie o ženách v Pekingu v roku 1995 vždy zdôrazňovali slovo "rovnosť" namiesto "rovnosti".

Podľa iránskeho práva sa ženy považujú za polovičných ľudí. Ženské svedectvo, krvné peniaze a dedičstvo sú vždy polovičné v porovnaní s mužmi. Ženy sú diskriminované pri zastávaní vedúcej funkcie ako prezidentka alebo rozhodovacej funkcie ako sudkyňa. Ženy sú teda diskriminované v každej oblasti práva a spravodlivosti.

Preto režim odmieta používať pojmy "rovnosť" a "rodová rovnosť", radšej používa slovo "spravodlivosť".