Hodnotenie:
Posledný človek od Mary Shelleyovej je komplexný román, ktorý sa často oceňuje pre svoju emocionálnu hĺbku a filozofické témy týkajúce sa ľudského spojenia a osamelosti tvárou v tvár apokalyptickému zúfalstvu. Niektorí čitatelia sú uchvátení bohatou prózou a dojemnou cestou hlavného hrdinu Lionela Verneyho, iní považujú písanie za príliš rozvláčne a nudné, čo vedie k zmiešanému prijatiu.
Výhody:⬤ Emocionálne sugestívne s hlbokými filozofickými postrehmi o spoločenskom živote a ľudskej skúsenosti.
⬤ Bohatá a živá próza, ktorá vytvára silné obrazy a zapája čitateľovu predstavivosť.
⬤ Na svoju dobu novátorské, keďže ide o rané dystopické rozprávanie skúmajúce témy prežitia a straty.
⬤ Mnohí čitatelia po dočítaní považovali príbeh za presvedčivý a obohacujúci, s témami, ktoré rezonujú s modernými koncepciami osamelosti.
⬤ Príbeh je často kritizovaný ako príliš dlhý, rozvláčny a kľukatý, pričom mnohí majú pocit, že mu chýba výrazný dejový vývoj.
⬤ Niektorí čitatelia považovali viktoriánsky jazyk za náročný a tempo za pomalé, takže čítanie bolo občas únavné.
⬤ Vyskytli sa obavy z nedostatočnej predvídavosti v súvislosti s technologickým pokrokom pri vykresľovaní scenára budúcnosti.
⬤ Viaceré vydania dostupné na trhu boli označené za zle naformátované alebo upravené, čo viedlo k frustrácii.
(na základe 166 čitateľských recenzií)
The Last Man
Posledný človek je apokalyptický, dystopický sci-fi román Mary Shelleyovej, ktorý bol prvýkrát publikovaný v roku 1826. Kniha opisuje budúcu Zem na konci 21.
storočia, ktorú spustošila neznáma pandémia, ktorá rýchlo zachvátila celý svet. Obsahuje aj diskusiu o anglickej kultúre ako republike, pričom Mary Shelleyová sedí na zasadnutiach Dolnej snemovne, aby získala prehľad o vládnom politickom systéme romantickej éry. V rámci románu ho venuje svojmu manželovi Percymu Bysshe Shelleymu, ktorý sa utopil pri stroskotaní lode štyri roky pred vydaním knihy.
Venuje ju aj svojmu drahému priateľovi lordovi Byronovi, ktorý zbožňoval grécke ostrovy, ktoré sa napokon stali miestom jeho smrti o dva roky skôr. Posledný človek bol v tom čase prísne potlačený.
Až v 60. rokoch 20. storočia sa román znovu objavil na verejnosti ako beletristické, nie prorocké dielo.
Posledný človek je prvým publikovaným dystopickým dielom, avšak medzi literárnymi kritikmi sa diskutuje o tom, či možno Posledného človeka zaradiť medzi dystopické romány, keďže vylučuje politické témy represie a totalitarizmu z románov neskorších období, ako je Orwellových Devätnásť osemdesiatštyri alebo Huxleyho Statočný nový svet. (wikipedia.org)