Pomarančovníky z Marrákeša: Ibn Chaldún a veda o človeku

Recenzie čitateľov

Kniha poskytuje hlboký pohľad na život a myšlienky historika 14. storočia Ibn Chaldúna, pričom zdôrazňuje jeho prínos pre chápanie histórie a spoločenských vied. Hoci sa spis chváli pre svoju zrozumiteľnosť a prístupnosť, niektorí recenzenti upozorňujú na obavy z údajných predsudkov a nepresností pri výklade islamského učenia.

⬤ Vypĺňa medzeru v anglickej literatúre týkajúcej sa Ibn Chaldúna.
⬤ Ponúka komplexnú analýzu jeho historického modelu a sociálnych myšlienok.
⬤ Jasné písanie, ktoré pomáha osobám nehovoriacim po arabsky pochopiť zložité pojmy.
⬤ Zdôrazňuje súvislosť medzi Ibn Chaldúnovými myšlienkami a mnohými základnými teóriami v spoločenských vedách.

⬤ Niektoré recenzie kritizujú autora za jemnú islamofóbiu a nepresnosti týkajúce sa Malakiho učenia.
⬤ Obavy z nesprávnej interpretácie islamských dejín, najmä v súvislosti s porovnávaním s násilnými metódami pripisovanými Mohamedovi.
⬤ Opis knihy môže čitateľov zavádzať, pokiaľ ide o kontext niektorých islamských praktík.

(na základe 7 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Orange Trees of Marrakesh: Ibn Khaldun and the Science of Man

Obsah knihy:

Arabský moslim Ibn Chaldún (1332-1406), tuniský potomok andalúzskych učencov a úradníkov v Seville, vo svojom majstrovskom diele Muqaddimah vypracoval metódu hodnotenia historických dôkazov, ktorá mu umožnila určiť základné príčiny udalostí.

Jeho metodika vychádzala z aristotelovského chápania prírody a príčin a použil ju na vytvorenie dialektického modelu, ktorý vysvetľoval cyklický vzostup a pád severoafrických dynastií. Muqaddima predstavuje prvý príklad štrukturálnej histórie a historickej sociológie na svete.

Štyri storočia pred európskym osvietenstvom toto dielo anticipovalo modernú historiografiu a sociálne vedy. V knihe Stephena F. Dalea Pomarančové stromy z Marrákeša sa Ibn Chaldún ukazuje ako kultivovaný mestský intelektuál a profesionálny náboženský sudca, ktorý od svojich kolegov moslimských historikov požadoval, aby sa vzdali bezcennej tradície naratívnej historiografie a namiesto toho založili svoje práce na filozoficky podloženom chápaní spoločenských organizácií.

Jeho nápadne moderný prístup k historickému výskumu ho presadil ako najvýznamnejšieho historického vedca predmoderného sveta. Ukázal tiež jeho príslušnosť k intelektuálnej línii, ktorá sa začína Platónom, Aristotelom a Galénom; pokračuje grécko-moslimskými filozofmi al-Farábím, Avicennou a Averroesom; a obnovuje sa Montesquieuom, Humom, Adamom Smithom a Durkheimom.