Politics of the Sword: Dueling, Honor, and Masculinity in Modern Italy
Po vzniku Talianska v roku 1861 zažilo Taliansko vlnu súbojov, ktorá viedla komentátorov k náreku nad národnou "duelomániou", o ktorej svedčí smutné predstavenie jedného súboja denne. Pamflety s názvami ako "Preč so súbojom" a "Hanba súboja" vyjadrovali nadšenie tých, ktorí nemohli uveriť, že národ, ktorý sa údajne práve vrátil na cestu pokroku a civilizácie, bezvýhradne prijal takýto "barbarský" zvyk.
Proti týmto kritikom však dôsledne vystupovali triezvo zmýšľajúci a vplyvní muži, ktorí sa domnievali, že súboj je nevyhnutný pre zdravie nového národa. Steven C. Hughes tvrdí, že k tomuto mimoriadnemu nárastu rytierskych súbojov došlo preto, lebo súboj zohral dôležitú úlohu pri formovaní, upevňovaní a fungovaní zjednoteného Talianska.
Kódex cti, ktorý bol základom súbojovej etiky, ponúkal spoločný model a puto mužskej identity pre tie vlastenecké elity, ktoré po vytvorení krajiny s veľkou rozmanitosťou a kontrastmi z často protichodných pohnútok museli následne riešiť následky. Súboj sa tak stal ikonickou zbraňou boja počas Risorgimenta, a keďže Taliansko si na scéne veľmocenskej politiky počínalo slabo, naďalej ponúkal obrazy bojovej udatnosti a mužnej disciplíny.
Zároveň posilnila spoločenskú a politickú moc nových národných elít, ktorých monopol na rytiersku česť pomohol posilniť znevýhodnenie más. Nakoniec sa súboj priživil na hypermaskulinite a kulte násilia, ktoré charakterizovali rané fašistické hnutie, ale nakoniec sa ukázalo, že jeho definícia cti je príliš individualistická na to, aby obstála pred vznikajúcim totalitným štátom.
Hoci sám Mussolini na začiatku svojej kariéry vybojoval päť duelov, duel zanikol spolu s liberálnym režimom, ktorý ho prijal.