Podnety z druhej strany

Recenzie čitateľov

Nudges From the Other Side sú úprimné memoáre Mary Connaughtyovej-Sullivanovej, ktoré opisujú jej cestu smútkom po strate syna a jej vieru v komunikáciu so zosnulými. Opisuje sa ako transformačná a plná hlbokých emocionálnych vhľadov, liečivých posolstiev a úvah o živote po smrti, ktoré sú často podporené autorkiným prepojením s prírodou a zvieratami.

⬤ Písanie je emocionálne pútavé a nádherne vyjadruje autorkinu lásku a smútok.
⬤ Mnohí čitatelia ju považujú za transformujúcu, ponúkajúcu nádej a útechu tým, ktorí prežili stratu.
⬤ Kniha obsahuje hlboké myšlienky a úvahy, ktoré rezonujú s čitateľmi, najmä s tými, ktorí sa vyrovnávajú so smútkom.
⬤ Účinne spája osobné rozprávanie s metafyzickými koncepciami a poznatkami z prírody, čím poskytuje holistický pohľad na uzdravenie.

⬤ Niektorí čitatelia môžu považovať tému za príliš ťažkú alebo emocionálne intenzívnu.
⬤ Niekoľko recenzií spomína, že autorova emocionálna cesta nemusí rezonovať so všetkými čitateľmi, najmä s tými, ktorí sú skeptickí voči metafyzickým alebo duchovným presvedčeniam.
⬤ Niektorí čitatelia si môžu želať väčšiu hĺbku alebo preskúmanie určitých tém.

(na základe 41 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Nudges From the Other Side

Obsah knihy:

Po tom, čo som v roku 2010 prišla o svojho 20-ročného syna Aarona, ktorý mal smrteľnú autonehodu, som dostala veľa rád, čo a ako mám robiť. Navštívte poradcu, prihláste sa do skupiny pre smútok, choďte sem, choďte tam, urobte toto, urobte tamto. Bola som však úplne stratená a jediné, čo som vedela s istotou, bolo, že som nechcela nasledovať žiadny z týchto návrhov. Bola som príliš vyčerpaná, pretože strata môjho jediného dieťaťa bola úplne vyčerpávajúca na každej úrovni.

Jedna osoba však povedala niečo, čo vo mne zarezonovalo: "Počúvaj, Mary, pracuj, ak chceš. Nepracuj, ak nechceš. Rob to, na čo máš chuť, tak dlho, ako to budeš potrebovať." To mi pripadalo ako povolenie robiť presne to, čo som potrebovala, a bolo to pre mňa nesmierne oslobodzujúce.

Vzala som si teda prázdny denník a začala som písať. A robila som to preto, lebo v deň Aaronovho pohrebu sa začali diať tie najúžasnejšie veci. Vedela som, že si ich musím zapísať, pretože inak by som riskovala, že na ne zabudnem, alebo ešte horšie, mohla by som si neskôr povedať, že som si to, čo sa deje, vymyslela. O trinásť rokov neskôr stále zažívam, ako so mnou môj syn komunikuje tými najkreatívnejšími a najroztodivnejšími spôsobmi. A aj iní, ktorí opustili náš čas, ma a ostatných postrkovali spoza závoja.

V rozpore s tým, čo nás všetci učili o konečnosti smrti a čo považujeme za veľmi čierno-biele zákony vedy, som zistil, že naši blízki nás môžu osloviť a oslovujú nás, aby nám dali vedieť, že sú nažive a v poriadku, a aby sme sa uistili, že im na nás stále záleží.