Hodnotenie:
Pieseň, ktorú som počula spievať oceán od Laury Mansfieldovej je nádherne napísaná, očarujúca novela, ktorá rozoberá témy starostlivosti o seba, lásky a osobných ciest, najmä cez optiku hlavnej hrdinky Alice, ktorá nachádza útechu a uzdravenie pri oceáne. Čitatelia ocenia pútavé rozprávanie a živé, sugestívne opisy, ktoré oživujú pobrežné prostredie a emocionálnu hĺbku. Kniha sa opisuje ako rýchle a milé čítanie, ktoré zanechá trvalý dojem.
Výhody:⬤ Krásne napísaná pútavá próza a živé obrazy.
⬤ Dotýka sa hlbokých tém, ako je láska, zraniteľnosť a uzdravenie.
⬤ Rýchle a príjemné čítanie, ktoré upúta pozornosť čitateľa.
⬤ Prostredie pri oceáne je čarovné a príbuzné, čo umocňuje emocionálnu hĺbku príbehu.
⬤ Osloví fanúšikov autorkiných predchádzajúcich diel.
⬤ Niektorým čitateľom môže dĺžka príbehu pripadať na ich vkus príliš krátka.
⬤ Niekoľko recenzií poukazuje na nedostatok podrobnej kritiky smerom k negatívnym hodnoteniam, čo naznačuje skôr zmätok v hodnoteniach než zásadnú kritiku samotnej knihy.
(na základe 20 čitateľských recenzií)
A Song I Heard the Ocean Sing
Hojdačka na verande prehovorila k Alici.
Poď si sadnúť, hojdať sa, čítať a relaxovať. Pozoruj vlny. Nechaj sa hypnotizovať zvukmi mora a ukolísať sa do spokojnosti, šepkala.
Mohlo by to byť naozaj také jednoduché? Alica uvažovala.
Alica viedla bohatý, ak nie výnimočný život. Zotavovala sa z katastrofálneho druhého manželstva, bola otrasená až do špiku kostí, zrútila sa sama do seba a opäť sa vyplazila von. Vychovala syna a sledovala, ako vyletel z hniezda. Starala sa o svojich starnúcich rodičov a poslušne ich odprevádzala k perlovej bráne, a to všetko popri práci na viacerých náročných manažérskych postoch.
Teraz sa pýtala, či som vlastne na rade ja? Už len tá myšlienka jej pripadala nemravná a sebecká.
Alicine snenie prerušil tichý, jemný hlas, ktorý povedal: „Ahoj. “
Za raňajkovým stolom sedelo malé dievčatko, hnedé nohy jej viseli až po zem, špinavé bosé nohy sa hojdali sem a tam, okolo jedného jemného členka mala omotaný náramok z morských rias. Alica si pomyslela, že to dieťa nemôže mať viac ako šesť alebo sedem rokov. Vyzerala zároveň drobná a krehká, ale aj divoká a sebavedomá. Vlasy mala divoké, vlnité, rozviate vetrom - farbu dunovej trávy vybielenej slnkom a miestami neskutočne zapletené. A v jej exotických očiach bolo čosi, čo ju robilo starou dušou, múdrou nad svoje roky. Zdalo sa, že sa v nich mení morská zeleň na tmavomodrú až po najjemnejšie odtiene modrej, samotnú farbu hojdačky na verande a plážovej oblohy.
Mala oči ako oceán.
