Pes Šogún: Tokugawa Tsunayoshi: osobnosť a politika

Recenzie čitateľov

Kniha ponúka podrobný prieskum vlády Tokugawu Cunajošiho, spochybňuje negatívne vnímanie šogúna a poukazuje na kultúrny a hospodársky pokrok počas jeho vlády. Výskum je rozsiahly a dobre napísaný, čo z neho robí cenný zdroj informácií pre serióznych študentov japonskej histórie.

Vynikajúci výskum, poskytuje nový pohľad na Cunajošiho, dobre napísaný, ponúka množstvo informácií pre študentov japonských dejín, vyzdvihuje kultúrny a hospodársky rast počas éry Genroku.

Pre bežných čitateľov môže byť príliš podrobný, možnosť zabudnutia detailov, ak sa neštuduje pred cestou.

(na základe 3 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

The Dog Shogun: The Personality and Policies of Tokugawa Tsunayoshi

Obsah knihy:

Cunajoši (1646-1709), piaty šógun Tokugawa, je jednou z najznámejších postáv japonskej histórie. Mnohí ho považovali za tyrana a jeho politiku za výstrednú, extrémnu a neortodoxnú. Jeho zákony o súcite, podľa ktorých sa zlé zaobchádzanie so psami trestalo smrťou, mu vyniesli prezývku psí šógun, pod ktorou je známy dodnes. Cunajošiho vláda sa však časovo zhoduje so slávnou érou Genroku, obdobím nebývalého kultúrneho rastu a prosperity, ktoré Japonsko zažije až v polovici 20. storočia. Práve za Cunajošiho sa prvýkrát v japonskej histórii podarilo dosiahnuť, že značný počet obyčajných mešťanov mohol získať vzdelanie a užívať si mnohé zábavy, ktoré boli predtým vyhradené vládnucej elite.

Táto nová vzrušujúca práca významného vedca zaoberajúceho sa obdobím Tokugawa, ktorá vychádza z majstrovského preskúmania primárnych zdrojov, tvrdí, že Tsunajošiho povesť pochádza najmä z práce samurajských historikov a úradníkov, ktorí videli, že ich privilégiá spochybňuje panovník, ktorý sympatizuje s obyčajnými ľuďmi. Beatrice Bodartová-Baileyová vo svojej hlbokej analýze Cunajošiho pozadia vrhá nové svetlo na jeho osobnosť a politiku spojenú s jeho šógunátom. Cunajoši bol štvrtým synom Tokugawu Iemitsu (1604 - 1651) a bol z veľkej časti zverený do starostlivosti svojej matky, dcéry zelinára. Bodart-Bailey tvrdí, že pod jej vplyvom sa budúci panovník vzbúril proti hodnotám svojej triedy. Ako dôkaz uvádza skutočnosť, že ako šógun Tsunayoshi nariadil nielen registráciu psov, ktoré samuraji chovali vo veľkom počte a predstavovali hrozbu pre obyvateľstvo, ale aj registráciu tehotných žien a malých detí, aby zabránil zabíjaniu detí. Okrem toho nariadil, aby úradníci prevzali náročné úlohy hľadania domovov pre opustené deti a starostlivosti o chorých cestujúcich.

V očiach jeho odporcov boli Cunajošiho záujem o konfuciánske a budhistické štúdie a jeho ďalšie intelektuálne snahy len rozptýlením diletanta. Bodart-Bailey tento názor vyvracia poukazom na to, že jeden z najvýznamnejších japonských politických filozofov, Ogy Sorai, sa svojmu remeslu vyučil za piateho šogúna. Sorai nielenže chválil Cunajošiho vládu, ale jeho spisy tvoria teoretický rámec mnohých kontroverzných politík panovníka. Ďalším spásonosným aspektom Cunajošiho vedenia, ktorý Bodart-Bailey vyzdvihuje, je jeho úloha pri predchádzaní hladomorom a nepokojom, ktoré by nepochybne nastali po najhoršom zemetrasení a cunami, ako aj po najsilnejšej erupcii hory Fudži v histórii - ku všetkým týmto udalostiam došlo v posledných rokoch Cunajošiho šogunátu.

Psí šógun je dôkladne revizionistické dielo japonských politických dejín, ktoré sa dotýka aj mnohých spoločenských, intelektuálnych a hospodárskych udalostí. Ako také sľubuje, že sa stane štandardným textom o Japonsku konca sedemnásteho a začiatku osemnásteho storočia.