Perfidný Albion: Príbeh Stendhala a britskej kultúry

Pôvodný názov:

Perfidious Albion: The Story of Stendhal and British Culture

Obsah knihy:

"Čo si myslieť o Britoch? " je otázka, ktorá Stendhala trápila po celý jeho život. V tomto novom diele, ktoré je zároveň biografiou a cvičením z kultúrnych dejín, prináša David Ellis k otázkam, ktoré nastoľuje, mnoho nových a neznámych informácií.

Taliansko je zahraničná krajina, s ktorou sa Stendhal spája najčastejšie. Vzhľadom na mnohorakosť jeho talianskych kontaktov nie je až také prekvapujúce, že sa o nich napísalo toľko a o jeho pohlcujúcom záujme o britskú kultúru pomerne málo. Táto kniha však poskytuje silné argumenty na to, aby sme verili, že Británia pre neho mala rovnaký význam, ak nie často väčší, ako Taliansko, najmä pokiaľ ide o jeho záujem o literatúru a politiku. V dnešnej dobe, keď sa anglicko-francúzske vzťahy chystajú vstúpiť do novej fázy, je mnohé z toho, o čom sa tu hovorí, prekvapivo aktuálne.

Po páde Napoleona a obnovení britských vzťahov s európskym kontinentom nebol Stendhal zďaleka jediným francúzskym spisovateľom, ktorý sa chcel dozvedieť viac o tomto pomerne malom ostrove, ktorý sa stal víťazom viac ako dvadsaťročnej vojny. Ako vzniklo bohatstvo, ktoré financovalo toľko spojenectiev proti Francúzskemu cisárstvu, a aké dôsledky mala rýchla industrializácia na sociálnu štruktúru krajiny? A čo je ešte dôležitejšie, ako sa jej podarilo byť takou efektívnou a vplyvnou, keď moc nebola v rukách jedného orgánu, ale bola rozdelená medzi kráľa a dve komory parlamentu? To boli otázky, ktoré Stendhal považoval za veľmi dôležité nielen pre politickú budúcnosť svojej krajiny, ale aj pre Európu vo všeobecnosti.

Ako spisovateľa ho však fascinovala aj britská literatúra minulosti i súčasnosti. Od začiatku jeho literárneho vzdelávania mu Shakespeare pripadal ako najpôsobivejší dramatik, akého kedy čítal, a keď sám skromne vstúpil na literárnu scénu, po Waterloo bol najslávnejším básnikom v Európe Byron. Okrem mnohých iných vecí Ellis skúma význam Stendhalovho stretnutia s Byronom a vplyv Scottových románov naňho v čase, keď títo dvaja spisovatelia dominovali európskej scéne. Opisuje úsilie, ktoré Stendhal vynaložil na to, aby sa naučil anglicky natoľko, aby bol schopný čítať v origináli nielen oboch týchto súčasných spisovateľov, ale aj Shakespeara, Fieldinga, ako aj mnohých ďalších britských autorov z minulosti. Ukazuje, ako sa politické predstavy o Británii, ktoré si Stendhal vytvoril počas rokov odlúčenia, zmenili vďaka osobným kontaktom, novému čítaniu a trom cestám, ktoré podnikol za kanál La Manche v roku 1820. Bolo to desaťročie, keď písal aj stovky článkov na uverejnenie v londýnskych časopisoch, a najmä v týchto rokoch sa Stendhalov vlastný literárny vývoj prelína s jeho početnými britskými kontaktmi (medzi ktoré patrí aj Hazlitt). V závere svojej knihy sa Ellis zamýšľa nad tým, do akej miery bol tento vzťah obojstranný.

To znamená, že jedna vec je skúmať, čo si Stendhal myslel o Britoch a čo od nich mohol získať, čo je hlavnou časťou tejto štúdie, a iná vec je uvažovať, čo od neho mohli získať.