Rímska žaloba založená na prísľube plnenia, tradične označovaná ako constitutum debiti, actio de pecunia constituta, po stáročia mátala učencov.
V priebehu času sa používala na vymáhanie náhrady škody spôsobenej omeškaním, uznávala sa v prípade zmlúv podobných buričským, považovala sa za účinný prostriedok na prekonanie požiadavky typu podľa záväzkového práva a za základ zodpovednosti vyplývajúcej zo zmenky. Rímska konštitúcia dlhu sa nachádza na priesečníku záväzkového práva, občianskeho práva procesného, zmenkového práva, intercesie, kaucie, pristúpenia k dlhu, novácie a ďalších inštitútov a systémových koncepcií.
V historickom priereze od počiatkov žaloby v Rímskej republike až po novovek práca osvetľuje nielen vznik žaloby a dogmatické spracovanie základného ediktu klasickými rímskymi právnikmi, ale aj spôsob, akým spatári nakladali s týmto procesným nástrojom, ktorý sa po opustení formulárového konania stal zastaraným.