Päť modelov duchovného vedenia v ranej cirkvi

Recenzie čitateľov

Kniha ponúka hĺbkové skúmanie piatich modelov duchovného vedenia od starovekých cirkevných osobností, pričom zdôrazňuje zložitosť duchovnej formácie v cirkevnom aj mníšskom kontexte. Poukazuje na historické postupy a kontexty slávnych duchovných vodcov a ich vplyv na súčasnú kresťanskú duchovnú formáciu.

Kniha predstavuje dôkladnú analýzu piatich významných historických postáv a ich prístupov k duchovnému vedeniu. Je dobre spracovaná, s rozsiahlymi poznámkami na konci, obsiahlou referenčnou časťou a indexom. Autorova schopnosť kontextualizovať materiál ponúka nový pohľad na modely duchovnej formácie. Próza je prístupná čitateľom so základnými znalosťami teológie, vďaka čomu je cenná pre duchovných vodcov, pastorov a vychovávateľov.

Kniha predpokladá určitý stupeň predchádzajúcich teologických znalostí, čo môže byť výzvou pre čitateľov, ktorí sa v tejto problematike nevyznajú. Niektorí čitatelia môžu považovať autorove špekulatívne výklady za menej uspokojivé alebo nejednoznačné, najmä pokiaľ ide o váhanie niektorých historických postáv.

(na základe 1 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Five Models of Spiritual Direction in the Early Church

Obsah knihy:

V neskorej antike narastajúci počet askétov, ktorí vstúpili do kňazstva, čelil pastoračnej dileme. Mali by sa riadiť tradičným, preukázateľne administratívnym prístupom k pastorácii s dôrazom na doktrinálne poučenia, starostlivosť o chudobných a slávenie sviatostí? Alebo mali do farnosti priniesť asketické modely duchovného vedenia, ktoré sa vyznačujú osobnejším vzťahom duchovného otca a duchovného žiaka? Päť modelov duchovného vedenia v ranej cirkvi skúma úsilie piatich klerikov (Atanáza, Gregora Nazianzenského, Augustína z Hippo, Jána Kassiána a pápeža Gregora I.) o zosúladenie ich asketického idealizmu s realitou pastoračnej zodpovednosti.

Prostredníctvom pozorného čítania gréckych a latinských textov George E. Demacopoulos skúma kritériá každého pastiera na vysvätenie, jeho dohľad nad podriadenými duchovnými a jeho metódy duchovného vedenia. Tvrdí, že vývoj duchovného vedenia, ku ktorému došlo v tomto období, odrážal a ovplyvňoval širší vývoj náboženskej praxe.

Demacopoulos opisuje spôsob, akým títo autori formovali stredoveké pastoračné tradície Východu a Západu. Každý z týchto piatich autorov sa snažil vyvážiť napätie medzi svojím asketickým idealizmom a realitou laickej cirkvi.

Každý z nich ponúkal odlišné (a niekedy veľmi rozdielne) riešenia tohto napätia. Rozmanitosť ich modelov duchovného vedenia poukazuje na zložitosť problému a zároveň na premenlivosť raného kresťanstva.

Vedci a študenti neskorej antiky, dejín kresťanstva a historickej teológie nájdu v knihe Päť modelov duchovného vedenia v ranej cirkvi veľa zaujímavého. Kniha zaujme aj tých, ktorí sa aktívne venujú kresťanskej službe.