Fate of the Flesh: Secularization and Resurrection in the Seventeenth Century
V sedemnástom storočí začala staroveká nádej na fyzické vzkriesenie tela a jeho tela žiť nečakaným druhým životom ako kritická teória, ktorá spochybnila predstavu autonómneho ja a bola hnacím motorom ranonovovekej avantgardnej poézie.
Keď vznikajúci empirický vedecký svetonázor a vzmáhajúca sa karteziánska dualistická ontológia zmenili antickú nádej na vzkriesenie tela na fantáziu o duši alebo mysli, ktorá žije oddelene od akéhokoľvek tela, literatúra skomplikovala podmienky diskusie. Básnici ako Donne, Herbert, Vaughan a Jonson prevzali zavrhnutú myšlienku vzkriesenia tela a preklopili ju z apokalyptickej budúcnosti do prítomnosti, aby si predstavili seba samého už naplneného zvláštnou, živou materialitou vzkrieseného tela.
Osud tela skúma, čo sa stane, keď básnici sedemnásteho storočia predstavia vzkriesené telo v historickej osobe. Títo básnici vidia vzkriesené telo ako predpoklad pre identity a formy konania spoločenskej osoby, a zároveň ako hlboko odlišné od všetkých takýchto identít a konaní, ako cudzorodé v rámci ja, ktoré umožňuje a zároveň oslabuje život spoločenskej osoby. Táto perspektíva vedie básnikov sedemnásteho storočia k presvedčivému vedomiu znepokojujúcej materiálnosti v srdci vlastného ja a umožňuje im v jej svetle nanovo si predstaviť konanie, vlastný život a prirodzený svet.
Tým, že títo básnici rozvíjajú poetiku, ktorá hľadá vykoľajenú materialitu vo vnútri ja, anticipujú "avantgardnú" poetiku dvadsiateho storočia. Svoje básne nezaraďujú do rámca jednoduchej reprezentácie ani krásnych objektov, ale ako formu sociálnej praxe, ktorá vytvára nové spoločenstvá čitateľov a spisovateľov združených okolo novej skúsenosti seba ako tela sprostredkovanej poéziou.
© Book1 Group - všetky práva vyhradené.
Obsah tejto stránky nesmie byť kopírovaný ani použitý čiastočne alebo v celku bez písomného súhlasu vlastníka.
Posledná úprava: 2024.11.13 22:11 (GMT)