Ostrovy pamäti: Krajina (ne)pamäti holokaustu v poľskom vzdelávaní v rokoch 1989-2015

Pôvodný názov:

Islands of Memory: The Landscape of the (Non)Memory of the Holocaust in Polish Education Between 1989-2015

Obsah knihy:

Táto kniha sa zaoberá otázkami pamäti (vhodnejší by bol termín Marianne Hirshovej postpamäť) holokaustu medzi mladými Poliakmi, postojmi k Židom a holokaustu v komparatívnom kontexte vývoja vzdelávania v iných krajinách. Pojem "Židia" je, ako správne poznamenala Joanna Tokarska-Bakir (2010), dekontextualizovaný pojem, ktorý sa tu používa v zmysle Antoniho Suleka (2010) ako kolektívna "symbolická" entita. Pozornosť sa sústredila na vzdelávanie (odovzdávanie hodnôt), zmeny postojov a opatrenia podniknuté na zachovanie (alebo proti) pamäti o Židoch a ich kultúre v súčasnom Poľsku. Štúdia, na ktorú sa kniha primárne odvoláva, sa uskutočnila v roku 2008 a bola druhou štúdiou na národnej reprezentatívnej vzorke poľských adolescentov po prvej štúdii uskutočnenej v roku 1998. Údaje sa môžu zdať vzdialené súčasnej politickej situácii ústupu od tendencie zvyšovania vzdelávania o holokauste, ktorá dominovala po roku 1989 a najmä v rokoch 2000 až 2005, napriek tomu predstavujú trendy a výsledky konkrétnych vzdelávacích intervencií, ktoré sú univerzálne a môžu byť príkladom pre rôzne geopolitické kontexty.

Tento výskum sa primárne nezameriaval na politiku spomínania, ktorá často vychádza z celoštátneho prístupu, hoci čitateľovi približuje aj štátne iniciatívy, ale skôr na akcie zdola, ktoré často iniciujú miestne organizácie občianskej spoločnosti (MVO) alebo jednotliví učitelia a/alebo študenti. Táto štúdia sa pokúsila zistiť, aké miesto majú (alebo nemajú) Židia v kultúre pamäti v Poľsku, kde žila najväčšia židovská komunita v predvojnovej Európe, z ktorej viac ako 90 % bolo zavraždených počas holokaustu. Úlohou bolo poukázať na rozmanitosť javov zameraných na integráciu židovskej histórie a kultúry do národnej kultúry, vrátane oblastí mimoškolského vzdelávania, často v rozpore s hlavným prúdom vzdelávacej politiky, pričom treba mať na pamäti, že Židia, ktorí v súčasnosti žijú v Poľsku, sú v mnohých prípadoch aj aktívnymi partnermi rôznych verejných iniciatív. Zriedkavo sa stretávame s hĺbkovým empirickým výskumom, ktorý by skúmal súbor oblastí budovania pamäti a postojov mládeže ako súboru, vrátane hodnotenia akcií (programov mimovládnych organizácií a školských projektov) v oblasti vzdelávania, najmä s ohľadom na dlhodobé účinky vzdelávacích programov. Predpokladom pred realizáciou tohto projektu bolo, že kladenie otázok objavujúcich sa počas tohto výskumu bude stimulovať ďalšie štúdie.

Kniha je rozdelená na tri časti: Pamäť, Postoje a Činy. Všetky tri časti knihy, hoci sú zamerané na analýzu prebiehajúceho procesu rekonštrukcie a dekonštrukcie pamäti o holokauste v Poľsku po roku 2000, vrátane dynamiky postojov poľskej mládeže k Židom, šoa a pamäti o šoa, vychádzajú z rôznych teórií a boli inšpirované rôznymi koncepciami. Pred štúdiou sa vychádzalo z predpokladu, že tento zložitý proces zmeny postojov nemožno interpretovať a vysvetliť v rámci jednej vednej disciplíny alebo jednej teórie. Vzdelávanie a kulturológia určite zohrali významnú úlohu pri skúmaní iniciatív podniknutých na výskum, štúdium a pripomínanie holokaustu a pozostatkov bohatej židovskej kultúry v Poľsku, ale sociológia, antropológia a psychológia tiež zohrali úlohu, ktorá pomohla vidieť tento proces z rôznych uhlov pohľadu.