Omoo: Omoo: Dobrodružstvá v južných moriach

Recenzie čitateľov

Kniha „Omoo“ od Hermana Melvilla ponúka pútavé príbehy z južných morí, v ktorých sa objavujú témy dobrodružstva a polynézskej kultúry. Čitatelia považujú Melvillovo rozprávanie za pútavé, hoci niektorí spomínajú, že miestami môže byť ťažkopádne. Významným problémom, na ktorý sa poukazuje, je problematický reprint knihy, ktorý sa kvôli svojmu formátovaniu ťažko číta.

⬤ Pútavé a poučné rozprávanie.
⬤ Prehľadné skúmanie polynézskej kultúry a života veľrybárov.
⬤ Opisné písanie, ktoré živo vykresľuje život na mori a na Tahiti.
⬤ Klasické dielo, ktoré ocenia fanúšikovia Melvilla.

⬤ Niektoré časti knihy sa môžu zdať ťažkopádne alebo sa dajú preskočiť.
⬤ Jedno konkrétne vydanie je kritizované za nečitateľné drobné písmo a veľké strany.
⬤ Kniha nesplnila všetky očakávania, najmä v porovnaní s Melvillovým Moby Dickom.

(na základe 11 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Omoo: Adventures in the South Seas

Obsah knihy:

Omoo: Je druhou knihou amerického spisovateľa Hermana Melvilla, ktorá bola prvýkrát publikovaná v Londýne v roku 1847 a je pokračovaním jeho prvého príbehu o južných moriach Typee, ktorý tiež vychádza z autorových zážitkov z južného Pacifiku. Po opustení ostrova Nuku Hiva sa hlavný hrdina nalodí na veľrybársku loď, ktorá sa dostane na Tahiti, po čom dôjde k vzbure a tretina posádky je uväznená na Tahiti. V roku 1949 bol román adaptovaný na exploatačný film Omoo-Omoo, žraločí boh.

V predslove k románu Omoo Melville tvrdil, že kniha je autobiografická, napísaná "na základe jednoduchých spomienok" na niektoré jeho zážitky z Tichomoria v 40. rokoch 19. storočia a posilnená tým, že príbeh mnohokrát prerozprával pred rodinou a priateľmi. Vedec Charles Roberts Anderson však koncom 30. rokov 20. storočia zistil, že Melville sa nespoliehal len na svoju pamäť, a ďalej odhalil množstvo ďalších zdrojov, z ktorých pri písaní knihy čerpal.

Neskôr Melvillov bádateľ Harrison Hayford tieto zdroje podrobne preskúmal a v úvode k vydaniu Omoo z roku 1969 zhrnul autorov postup, pričom ukázal, že išlo o opakovanie postupu, ktorý predtým použil v knihe Typee:

"Zmenil fakty a dátumy, dokreslil udalosti, osvojil si cudzie materiály, vymyslel si epizódy a zdramatizoval tlačené skúsenosti iných ako svoje vlastné. Nebol iba plagiátorom, pretože vždy prepísal a takmer vždy vylepšil pasáže, ktoré si privlastnil..... najprv napísal rozprávanie na základe svojich spomienok a výmyslov, potom použil pramene, aby doplnil už napísané kapitoly a dodal materiál na nové kapitoly, ktoré vložil na rôznych miestach rukopisu." (wikipedia.org)