Nevedomý fanatizmus: Reformačná literatúra sebapoškodzovania

Pôvodný názov:

Unknowing Fanaticism: Reformation Literatures of Self-Annihilation

Obsah knihy:

Možno si myslíme, že vieme, čo definuje náboženský fanatizmus: násilné konanie s dogmatickou istotou. Ale pojem fanatik, od európskej reformácie až po dnešok, nebol nikdy stabilný.

Vtedy aj dnes bol reduktívne definovaný s cieľom ospravedlniť štátne násilie a delegitimizovať alternatívne zdroje autority. Nevedomý fanatizmus odmieta zjednodušenú binárnu predstavu o fanatickom náboženstve a racionálnej politike a obracia sa k renesančnej literatúre, aby ukázal, že fanatizmus bol neoddeliteľnou súčasťou vývoja modernej politiky aj poetiky, a to od nemeckého roľníckeho povstania až po anglickú občiansku vojnu. Kniha sleduje dva prepletené prístupy k fanatizmu v tomto dlhom reformačnom okamihu: zameranie sa naň ako na extrémnu politickú hrozbu a zaoberanie sa ním ako hlbokým epistemologickým a poetickým problémom.

V prvom prípade sa myslitelia moderny od Martina Luthera po Thomasa Hobbesa a Johna Locka stavali proti fanatizmu s cieľom patologizovať vzburu a napomáhať teologickú a politickú kontrolu. V druhom, ktorý vznikal popri prvom a často ako reakcia naň, básnici fanatizmu skúmali súvislosť medzi fanatickým sebapoškodzovaním - procesom, v ktorom sa človek môže stať nádobou na božské násilie - a praxou písania poézie.

Edmund Spenser, John Donne a John Milton rozpoznali v tvrdení fanatika, že je pasívnym nástrojom Boha, svoju vlastnú neschopnosť poznať a zobraziť pôvod fanatizmu. Táto kríza nevedomosti však bola produktívna.

Viedla týchto spisovateľov k experimentovaniu s básnickými technikami, ktoré by im umožnili zaoberať sa tendenciou fanatizmu narúšať hranice medzi ľudským a božským pôsobením a medzi individuálnym a kolektívnym telom. Títo básnici si vyžadujú novú kritickú metódu, ktorú sa táto kniha pokúša modelovať: historicky zmýšľajúci a spolitizovaný formalizmus, ktorý sa môže venovať komplexnosti poetického stretnutia s fanatizmom.