Hodnotenie:
Momentálne nie sú žiadne recenzie čitateľov. Hodnotenie je založené na 2 hlasoch.
Inequality and Evolution: The Biological Determinants of Capitalism, Socialism and Income Inequality
V roku 1976 sa za socialistické štáty označilo 38 krajín, ktoré tvorili takmer 50 % svetovej populácie, ale v roku 1991 zostala len jedna. V roku 1976 bol ročný HDP na obyvateľa 38 socialistických krajín (v dolároch upravených o infláciu) v priemere približne 5 000 USD.
Do roku 1990 sa zvýšil na približne 8 tisíc dolárov. V tom istom období vzrástol HDP na obyvateľa Spojených štátov v porovnateľných číslach z 24 tisíc na 36 tisíc dolárov. Socialistické krajiny nikdy nezvýšili svoj príjem na obyvateľa na viac ako 22 % príjmu Spojených štátov.
Dokonca ani Čína, ktorej hospodárstvo je dnes takmer také veľké ako hospodárstvo Spojených štátov, nezaznamenala počas dvadsaťosemročného obdobia socialistického štátu pod vedením Mao Ce-tunga rast HDP na obyvateľa nad 2 000 USD ročne.
Po Maovej smrti však Čína s veľkolepým úspechom zmenila svoje hospodárstvo na kapitalistický model, vďaka čomu sa miliarda ľudí dostala z chudoby a vyzvala Spojené štáty na súboj o celosvetovú hospodársku nadvládu - čo by bolo za socializmu nemysliteľné. Prečo sa kapitalizmus ukázal byť takým mimoriadnym úspechom a socializmus takým žalostným zlyhaním? Charles Ladner tvrdí, že úspech alebo neúspech ekonomických systémov možno vysvetliť tým, do akej miery sú tieto systémy v súlade s prvotnou silou evolučného prírodného výberu.
Ide o najzákladnejšiu potrebu každej živej bytosti prežiť a rozmnožovať sa. Tieto sily zahrnul do pojmu: sebectvo. Kapitalizmus je podľa neho založený na takomto sebectve alebo vlastnom záujme, a preto je plne v súlade s biologickými potrebami, ktoré poskytujú ašpiračnú motiváciu, ktorá spôsobuje, že kapitalizmus je vždy a všade úspešný.
Na druhej strane socializmus si vyžaduje a nemôže fungovať bez autoritatívnej vlády, ktorá by potláčala prejavy vlastného záujmu. Jeho pôsobenie na úrovni štátu slúži na zmarenie biologických potrieb, a tým vždy spôsobí chudobu a neúspech. Historické záznamy to podľa neho kategoricky dokazujú.
Kapitalizmus má však osudovú chybu, a tou je jeho neschopnosť obmedziť prejavy sebectva, čo v konečnom dôsledku vedie k takým extrémom v bohatstve a príjmovej nerovnosti, že systém sa môže zničiť sám. V záverečných kapitolách Ladner ponúka možné riešenia pre Spojené štáty, ktoré sú podľa neho už v počiatočnom štádiu takejto sebadeštrukcie.
