The Nonviolent Struggle for Indian Freedom, 1905-19
V poslednom čase sa veľa písalo o nenásilných formách odporu, ktoré sa sústredili na hnutia, ktoré sa objavili po skončení druhej svetovej vojny a z ktorých mnohé boli mimoriadne úspešné. Hoci sa v tejto spisbe uznáva skutočnosť, že takúto metódu odporu v jej modernej podobe vyvinuli Indiáni, doteraz neexistovala autoritatívna história úlohy Indiánov vo vývoji tohto fenoménu.
Uznávaný historik David Hardiman ukazuje, že hoci sa nenásilie spája predovšetkým so vznešenou postavou Mahátmu Gándhího, „pasívny odpor“ praktizovali už nacionalisti v Indii pod britskou nadvládou, hoci neexistoval principiálny záväzok k nenásiliu ako takému. Práve Gándhí najprv v Južnej Afrike a potom v Indii vyvinul techniku, ktorú nazval „satjágraha“. V jeho úsilí sa nenásilie stalo novým slovom v anglickom jazyku a zároveň novou politickou koncepciou.
V tejto knihe sa podrobne opisuje, čo presne nenásilie obnášalo a s akými obrovskými ťažkosťami sa priekopníci takéhoto odporu stretli v rokoch 1905 - 19.
