us clumsy gods
Počnúc našou kolektívnou tendenciou vyskakovať práve z tohto okamihu, básne nás nemotorných bohov túžia po poznaní - dosiahnuteľnom i nedosiahnuteľnom.
V spomienke/snívaní Popolušky Dobrej o tom, kde „by sme boli k sebe dobrí“, gravitujú nádoby s jasnými hranami do kozmu duchov, nebezpečenstva, traumy, rozkoše. Hlas vyrastá z uzemnenej krajiny, aby sa rozprestrel medzi oboma/i povahami priestoru/času, zatiaľ čo telo vníma „kožu medzi dimenziami“ schopnú premostiť minulú/budúcu líniu a zmeniť unavené vzorce v óde na to, čo je obrovské, prepojené, špinavé, sväté a práve tu.
