Náboženská akulturácia a asimilácia v Belgickej Galii a Akvitánii od rímskeho dobytia do konca druhého storočia n. l.

Pôvodný názov:

Religious Acculturation and Assimilation in Belgic Gaul and Aquitania from the Roman Conquest until the End of the Second Century CE

Obsah knihy:

Prevládajúci názor na galsko-rímske náboženstvo je, že išlo o fúziu dvoch náboženstiev. Vedcov, ktorí nesúhlasia s týmto názorom, možno rozdeliť do dvoch rôznych skupín. Na jednej strane vedci tvrdia, že počas formujúceho sa obdobia galsko-rímskej civilizácie došlo k čiastočnému opusteniu galských obradov, že rímske náboženstvo sa začalo chápať ako lepšie aj odlišné a že galsko-rímske náboženstvo ponúkalo viac duchovného aj materiálneho. Na druhej strane iní bádatelia zastávajú názor, že galské božstvá sa naďalej uctievali, niektoré pod rímskou podobou, iné v pôvodnej predrímskej podobe.

Prijímajú však anikonizmus, atektonizmus a správy o tom, že Rimania zastavili ľudské obete a lovenie hláv. Tento zväzok argumentuje nielen tým, že uctievanie galských božstiev pokračovalo, ale aj tým, že galské náboženstvo už pred rímskym dobytím používalo človekom vytvorené svätyne a antropomorfné obrazy, že zánik ľudských obetí sa nesprávne pripisuje Rimanom a že Rimania nikdy nepotlačili lov na hlavy. V prvej kapitole sa venuje pozornosť niektorým koncepčným problémom vrátane problémov týkajúcich sa terminológie, predpokladov a omylov. V druhej kapitole sa skúmajú archeologické a literárne zdroje informácií o galskom náboženstve a ich spoľahlivosť. Na základe týchto prameňov sa v tretej kapitole identifikujú galské božstvá a dešifruje sa záhada panteónu stanovená Caesarom. Vo štvrtej kapitole sa potvrdzuje používanie formálnych štruktúr uctievania a rituálov Galmi a analyzujú sa základné prvky takýchto štruktúr, pričom argumentácia je podporená porovnaním predrímskych keltských svätýň z územia Rímskej ríše aj mimo nej. V piatej kapitole sa skúma koncept obety z antropologického hľadiska a tento prístup sa aplikuje na všetky galské obety.

Skúmajú sa aj galské rituály veštenia a obchádzania. Základ magicko-náboženského významu a obľúbenosti lovu na hlavu je stanovený v šiestej kapitole. Nakoniec sa v siedmej kapitole definuje keltská viera v posmrtný život a ukazuje sa jej príťažlivosť. V každej kapitole sa skúma množstvo týchto galských vierovyznaní a zvykov, ktoré pokračovali aj po rímskom dobytí, a dokazuje sa, že galské náboženstvo nebolo opustené, že keltská konštrukcia svätyne bola základom pre galsko-rímsku konštrukciu chrámu a že galsko-rímske náboženstvo bolo naďalej galské aj rímske.