mytomániaS: Séria prípadových štúdií z oblasti psychoarchitektúry

Recenzie čitateľov

Momentálne nie sú žiadne recenzie čitateľov. Hodnotenie je založené na 2 hlasoch.

Pôvodný názov:

mythomaniaS: A Series of Psycho-Architecture Case Studies

Obsah knihy:

"Poďte... poďte, trochu bližšie... ladyboys, potkany, brahmani, incestní bratia, arogantní vedci, kráľovskí šašovia, samovražední neskoro odkojení adolescenti, rebeli v štýle Diogena, posadnuté mýtické bytosti, potlačení psychoanalytici, prekrmovaní chlapci... Oddajte sa putovaniu za príbuznosťou, nejednoznačnosťou, tabu a neistotou, oslobodenými zvrátenosťami, preťažením citovými pletkami, malými osobnými katastrofami a chorobami ega... Tu sa stretávajú psychotické stroje, aparáty a fragmenty, telá vo veršoch a telá-bývajúce v príbehu-asambláži svojich osamelých symptómov.".

MytomániaS je katalóg prípadových štúdií vo forme filmových záberov, architektonických fragmentov, scénických rekvizít, textov a obrázkov získaných z experimentov MindMachineMakingMyths (Lab M4, súčasť architektonického štúdia New Territories, Bankgok, Thajsko), spolupráce, ktorú v roku 2012 začali Camille Lacadee a Fran ois Roche s cieľom vytvoriť environmentálno-architektonické psycho-scény ako laboratórium-úkryt na skúmanie a dekonštrukciu predpokladaných rozporov medzi realizmom a špekulatívnou fikciou (mýtom), psychikou a prostredím, telom a mysľou. Spojením architektúry, Deleuzovej a Guatarriho schizoanalýzy a deteritorializácie a patafyziky Alfreda Jarryho ("veda o imaginárnych riešeniach, ktorá symbolicky pripisuje vlastnosti predmetov, opísané ich virtuálnosťou, ich líniám") Lacadee a Roche (a ich kmeň Ezio Blasetti, Stephan Henrich, Danielle Willems, Gwyll Jahn, a mnohí ďalší) inscenovali a nakrúcali mizanscény, v ktorých sa určité scenáristické para-psychické naratívy a architektonické štruktúry spájajú v snahe o znovuzískanie odolnosti - Roche to opisuje ako taktiku na spojenie odmietnutia a vitality do schizofrenickej logiky schopnej navigovať antagonizmus medzi podmienkami globalizovaného sveta zdola nahor a zhora nadol.

V týchto vyfabrikovaných schizoidných psycho-prírodno-strojových krajinách už človek nie je bio-ekologickým konzumentom, ale psycho-počítačovým živočíchom, ktorý sa objavuje v spoluzávislosti so svojím prostredím v hyper-lokálnej haecceity ("this-ness").

V duchu situacionistickej psychogeografie ("štúdium presných zákonitostí a špecifických účinkov geografického prostredia, vedome organizovaného alebo nie, na emócie a správanie jednotlivcov") každý scenár fabuluje geo-architektonické podmienky ľudského exilu, samoty a patológie, ktoré vychádzajú z príbehov o zakázanom a tabu: Príbeh starého indiánskeho zberateľa kníh, ktorý bol vyhostený zo svojej komunity pre podozrenie z ateizmu a ktorý nájde útočisko v útulku na zbieranie sĺz ("Would Have Be My Last Complaint"); vedec, ktorého zajme vodný duch a ktorý zostane uväznený ako ryba v mysli rybieho mäsiara ("Hoci (v) Hapnea"); monštruózny chlapec-endomorf, ktorý je neustále prekrmovaný a chránený klaustrofilnou protiotravnou bundou, ktorú vytvára prebytok lásky jeho incestnej matky ((beau)strosity); Ariadna, dozorkyňa labyrintu, plávajúca medzi dvoma machistickými špirálami, testosteronovým Theseom a alkoholickým Dionýzom (Naxos, Terra Insola); divoké dieťa - nevinné, naivné a obscénne - v hlbokej džungli, auskulturované scientistickým voyeurizmom (The Offspring); atď. Každý z týchto scenárov (koncipovaných ako "prístrešky", kde sa navzájom mapujú myseľ, prostredie a architektúra) rozvíja "mytomániu", v ktorej sa každá postava transformuje a je transformovaná parapsychicky prostredím, v akomsi biotopovom (habitatovom) spätnoväzbovom experimente.

Lacadee a Roche chcú napokon vytvoriť - prostredníctvom architektúry a dizajnu, mýtu (literatúry) a psycho-geografie - rôzne podmienky pre schizoidné prechody medzi realizmom a fikciou, expertízou a vedomosťami, mysľou a vybudovaným prostredím, naráciou a topológiou, aby priniesli nové strategicko-tragické spoluzávislosti ako formy schizoidnej rezistencie voči obvyklým režimom identity a aby tiež reštartovali architektúru ako formu psycho-sociálnej praxe a non-nekrotického reči.