Môj otec a ja: Marais a queerness spoločenstva

Recenzie čitateľov

Recenzie vyzdvihujú silnú emocionálnu hĺbku knihy a jej historický význam, najmä pokiaľ ide o štvrť Marais a queer komunitu v Paríži. Chváli sa krása a hĺbka písania, vďaka čomu je kniha vhodná pre bežných čitateľov aj akademické prostredie.

⬤ Dobre preskúmané a krásne napísané
⬤ hlboký emocionálny dopad
⬤ integruje osobné a historické rozprávanie
⬤ prínosné pre všeobecných čitateľov aj akademické účely
⬤ vynikajúce zobrazenie queer komunity.

Niektorí recenzenti vyjadrili sklamanie z autorových zdravotných problémov, ktoré mohli ovplyvniť jeho prácu.

(na základe 3 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

My Father and I: The Marais and the Queerness of Community

Obsah knihy:

Je živým múzeom dávno zaniknutého židovského života a údajne aj svedectvom úspechu francúzskeho modelu sociálnej integrácie. Je to komunitný dom, v ktorom vraj homosexuáli a homosexuálky stoja proti francúzskemu modelu sociálnej integrácie.

Je to miesto slobody a tolerancie, kde sa farební ľudia a lesbičky napriek tomu cítia nechcení a kde sa každú nedeľu schádzajú mladí sionisti z predmestí a niekedy obťažujú Arabov. Je to horúca téma v tlači a v televízii. Je otvorený svetu a otvorený pre obchod.

Je to miesto, kde je možné byť videný, a zároveň miesto neviditeľnosti.

Je pre mňa ako domov, miesto, kde sa cítim bezpečne a zároveň cudzo a kde sa môj otec cítil pohodlne a zároveň odcudzene. Je to miesto nostalgie, inovácie, hanby, hrdosti a úzkosti, kde sa lokálne a globálne prelína v dobrom i zlom.

A v dobrom aj zlom je to francúzska štvrť. -z knihy Môj otec a ja V knihe Môj otec a ja sa miešajú osobné memoáre, urbanistické štúdie, kultúrne dejiny a literárna kritika, ako aj bohatý výber fotografií, ktoré sú zamerané na Marais, najstaršiu zachovanú štvrť Paríža. Zároveň nádherne odhaľuje zložité vzťahy medzi židovským otcom a homosexuálnym synom, z ktorých každý si nárokuje tú istú štvrť ako svoju vlastnú.

David Caron začína históriou štvrte Marais a jej významom pri vytváraní francúzskej národnej identity, navrhuje prehodnotenie komunity a skúma, ako sa Židia, čínski prisťahovalci a homosexuáli stali súčasťou Marais. Tieto komunity svojou angažovanosťou v mestskom priestore denne spochybňujú francúzsku koncepciu univerzálneho občianstva, ktorá im odopiera akúkoľvek politickú legitimitu. Caron prechádza od striktne francúzskeho kontextu k teoretickejším otázkam, ako je sociálny a politický archaizmus, imigrácia a diaspóra, prežívanie a prenasledovanie, rozdelenie na verejné a súkromné a skupinové priateľstvo ako metafora pre nezvládnuté a dynamické formy spoločenstva a zakladajúce katastrofy, ako je AIDS a holokaust.

Caron rozpráva aj príbeh svojho otca, maďarského Žida a človeka, ktorý prežil holokaust, emigroval do Francúzska a kedysi nazýval Marais svojím domovom.