Hodnotenie:
Táto kniha je reprintom pôvodnej práce o megastavbách z roku 1976, ktorá ponúka kritický prehľad architektonických návrhov zo 60. a 70. rokov. Kombinuje bohaté rozprávanie s presvedčivými obrazmi, vďaka čomu je aktuálna a inšpiratívna pre architektov a študentov dizajnu v súčasnosti.
Výhody:Kniha obsahuje komplexný prehľad inovatívnych megastavieb, obsahuje nádherné obrázky a spochybňuje tradičnú koncepciu prímestského dizajnu. Je považovaná za klasiku a zostáva inšpiratívna a aktuálna pre súčasných projektantov a architektov.
Nevýhody:Niektorým sa môže zdať, že obsah je príliš spätý s dobou vzniku, čo môže obmedziť jej príťažlivosť pre tých, ktorí hľadajú moderné perspektívy.
(na základe 6 čitateľských recenzií)
Megastructure: Urban Futures of the Recent Past
Dlho žiadaný reprint tohto klasického diela dejín architektúry a kritiky, ktoré skúma hnutie, ktoré inšpirovalo architektov, fantastov aj filmárov.
Je to architektonický koncept, ktorý je rovnako lákavý ako nepolapiteľný, rovnako futuristický ako prvotný. Megastruktúra je to, ako znie: obrovská stavba, ktorá môže obsahovať potenciálne nespočetné množstvo využití, kontextov a adaptácií. Megastavby, ktoré boli teoreticky rozpracované a krátko sa s nimi experimentovalo v stavebnej podobe v 60. rokoch 20. storočia, takmer rovnako rýchlo vyšli z módy v tejto profesii. V knihe Reynera Banhama z roku 1976 však boli zhromaždené príbehy o vzniku a pretrvávajúcom mýte tohto vizionárskeho hnutia, pričom sa snažil zmapovať jeho živý vzostup, rýchly pád a pretrvávajúci význam.
Megastruktúra: Mestské budúcnosti nedávnej minulosti je súčasťou nedávneho nárastu pozornosti k tejto kiksotickej forme, ktorej niektoré príklady boli postavené, ale dodnes - desaťročia po jej kodifikácii - zostáva skôr poetickou myšlienkou ako skutočným architektonickým typom. Banham, ktorý patril medzi najnadanejších a najprenikavejších kritikov a historikov architektúry svojej doby, hľadal súvislosti medzi teoretickými východiskami v Le Corbusierových hviezdicovejších kresbách, s prívalom teórií japonských architektov-metabolistov, s menej zámernými príkladmi vo vojenskej architektúre, priemysle, infraštruktúre a s objavujúcimi sa prípadmi v popkultúre a umení. Keby knihu napísal o niekoľko rokov neskôr, našiel by množstvo príkladov v špekulatívnom umení a vedecko-fantastickej kinematografii, teda v médiách, kde dodnes vyvoláva údiv.
Dlho hľadaná štúdia autora, ktorý v sebe spájal predstavivosť, vtip a priekopnícku vedeckú prácu, je pre vedcov aj laikov príležitosťou vrátiť sa k počiatkom tejto fantastickej urbanistickej myšlienky.
