Hodnotenie:
V recenziách na knihu sa vyzdvihuje jej kvalitne napísaný charakter a hlboká analýza mandžuského etnika počas dynastie Čching. Čitatelia oceňujú dôkladný výskum a dôležitosť pochopenia zložitých dejín Číny. Niektorí recenzenti sa však domnievajú, že knihe mohli prospieť ďalšie komparatívne analýzy a diskusia o niektorých témach.
Výhody:⬤ Dobre napísané a zaujímavé
⬤ silné odporúčanie pre záujemcov o mandžuské štúdium, históriu a antropológiu
⬤ poskytuje presvedčivú analýzu založenú na pôvodnom výskume
⬤ zdôrazňuje význam mandžuského etnika a banského systému
⬤ hlbšie pochopenie historického kontextu Číny.
⬤ Chýbajú príležitosti na komparatívnu analýzu s inými historickými systémami
⬤ chýba diskusia o pragmatickom význame tradičných zručností, ako je napríklad jazdectvo
⬤ niektoré kontroverzie pri opise gramotnosti a schopností Mandžuov.
(na základe 5 čitateľských recenzií)
The Manchu Way: The Eight Banners and Ethnic Identity in Late Imperial China
V roku 1644 zvrhli Mandžuovia, pomerne neznámy národ obývajúci drsnú severovýchodnú hranicu Číny, najmocnejších vládcov Ázie Mingov a založili dynastiu Čching, ktorá pretrvala až do roku 1912. Z tejto udalosti vznikla jedna z najväčších hádaniek čínskych dejín: Ako sa podarilo sotva gramotnému cudziemu národu udržať sa takmer 300 rokov pri moci nad vysoko kultúrnym obyvateľstvom, ktoré bolo výrazne početnejšie? Tento problém fascinuje vedcov už takmer sto rokov, ale doteraz sa nikto nezaoberal touto otázkou z pohľadu Mandžuov.
Táto kniha, prvá v akomkoľvek jazyku, ktorá vychádza najmä z mandžuských dokumentov, prináša radikálne nový pohľad na obdobie formovania moderného čínskeho národa. Autor, opierajúc sa o najnovšie kritické poňatie etnicity, skúma vývoj "ôsmich práporov", jedinečného mandžuského systému spoločenskej a vojenskej organizácie, ktorý zohral kľúčovú úlohu pri dobýjaní Mingov.
Autor tvrdí, že ako vládcovia Číny sa mandžuovia museli správať ako konfuciánski monarchovia, ale ako nehanská menšina čelili aj iným, zložitejším úvahám. Ich moc nevyplývala len z akceptovania ortodoxných čínskych predstáv o legitimite, ale aj, ako naznačuje autor, z mandžuskej "etnickej suverenity", ktorá závisela od trvalej súdržnosti dobyvateľov.
Keď na začiatku 17. storočia túto súdržnosť ohrozovala rýchla akulturácia a perspektívna strata mandžuskej odlišnosti, čchingský dvor, vždy neistý, zúfalo naliehal na svojich prisluhovačov, aby udržiavali tradície idealizovanej "mandžuskej cesty". Autor však ukazuje, že to nebol tento apel, ale skôr artikulácia širšej identity založenej na realite života ôsmich bánd, ktorá dokázala zachovať mandžuskú etnicitu a spolu s ňou aj dynastiu Čching až do dvadsiateho storočia.