Los monlogos de Ludovico je druhý román, ktorým nás William Castao-Bedoya prekvapuje.
Autor dojemného románu Flores para Mara Sucel (Kvety pre Maru Sucel) v ňom potvrdzuje svoje schopnosti stvárniť ľudskú hĺbku. Castao-Bedoya nás postupne uvádza do Ludovicovho sveta.
Spočiatku si čitateľ môže myslieť, že ide o postavu, ktorá sa nám vydáva ukázať svoj obmedzený a nudný svet, ale ako príbeh postupuje, objavujeme prvotnú a živelnú guľu, ktorej nechýbajú výklady, pocity, súcit a vášne. Veľkým a bolestným paradoxom tohto románu je však to, že čitateľ je konfrontovaný s drámou, ktorou Ludovico trpí a ktorú mu nevedome rozpráva. Drámou jeho života, obmedzeného nedostatkom porozumenia, neposlušným zrakom a neobratným sluchom, ktoré ho odsudzujú k roztrieštenému chápaniu, ktoré sa snaží vyplniť svojou fantáziou.
Dráma človeka, ktorý v sebe nosí netušenú iróniu a ktorého jednoduchosť nás nečakane privádza na hranice smiechu a sĺz. Ludovico prežíva ako neviditeľný závoj dvojitý nedostatok vyjadrenia svojho sveta a pochopenia vonkajšieho sveta.
© Book1 Group - všetky práva vyhradené.
Obsah tejto stránky nesmie byť kopírovaný ani použitý čiastočne alebo v celku bez písomného súhlasu vlastníka.
Posledná úprava: 2024.11.13 22:11 (GMT)