Recenzie čitateľov
Momentálne nie sú žiadne recenzie čitateľov. Hodnotenie je založené na 2 hlasoch.
Pôvodný názov:
Lebanon: Beirut
Obsah knihy:
Libanon je krajina v západnej Ázii. Na severe a východe hraničí so Sýriou, na juhu s Izraelom a na západe cez Stredozemné more s Cyprom. Poloha Libanonu na križovatke Stredomorskej panvy a arabského vnútrozemia umožnila jeho bohatú históriu a formovala kultúrnu identitu náboženskej a etnickej rozmanitosti. S rozlohou len 10 452 km2 (4 036 km2 ) je najmenším uznaným suverénnym štátom na pevninskom ázijskom kontinente. Najstaršie dôkazy o civilizácii v Libanone pochádzajú z obdobia pred viac ako sedemtisíc rokmi, teda z obdobia pred zaznamenanou históriou. Libanon bol domovom Kanaáncov/Féničanov a ich kráľovstiev, námornej kultúry, ktorá prekvitala viac ako tisíc rokov (približne 1550 - 539 pred n. l.). V roku 64 pred n. l. sa región dostal pod nadvládu Rímskej ríše a nakoniec sa stal jedným z hlavných centier kresťanstva v ríši. V pohorí Libanon vznikla mníšska tradícia známa ako maronitská cirkev. Keď si región podmanili arabskí moslimovia, maroniti si udržali svoje náboženstvo a identitu. V Libanonskej hore sa však usadila aj nová náboženská skupina, drúzovia, čím vznikol náboženský rozkol, ktorý pretrváva už celé stáročia. Počas križiackych výprav maroniti obnovili kontakt s rímskokatolíckou cirkvou a potvrdili svoje spoločenstvo s Rímom. Väzby, ktoré nadviazali s Latinskou cirkvou, ovplyvnili tento región až do modernej doby.
Od roku 1516 do roku 1918 bol región pod nadvládou Osmanskej ríše. Po rozpade ríše po prvej svetovej vojne sa päť provincií, ktoré tvoria moderný Libanon, dostalo pod francúzsky mandát Libanonu. Francúzi rozšírili hranice guvernorátu Libanonská hora, ktorý bol obývaný prevažne maronitmi a drúzmi, o ďalšie moslimské územie. Libanon získal nezávislosť v roku 1943 a zaviedol konfesionalizmus, jedinečný politický systém konsocialistického typu s mechanizmom rozdelenia moci na základe náboženských komunít. Bechara El Khoury, prezident Libanonu počas získania nezávislosti, Riad El-Solh, prvý libanonský premiér, a emir Majid Arslan II, prvý libanonský minister obrany, sa považujú za zakladateľov modernej Libanonskej republiky a sú národnými hrdinami, pretože viedli k získaniu nezávislosti krajiny. Zahraničné vojská sa z Libanonu úplne stiahli 31. decembra 1946. Libanon je členom Organizácie Spojených národov od jej založenia v roku 1945, ako aj Ligy arabských štátov (1945), Hnutia nezúčastnených krajín (1961), Organizácie islamskej spolupráce (1969) a Medzinárodnej organizácie frankofónie (1973). Napriek svojej malej rozlohe krajina rozvinula známu kultúru a mala veľký vplyv v arabskom svete, ktorý podporovala jej početná diaspóra.
Pred libanonskou občianskou vojnou (1975-1990) zažívala krajina obdobie relatívneho pokoja a povestnej prosperity, ktorej hnacou silou bol cestovný ruch, poľnohospodárstvo, obchod a bankovníctvo. Vďaka svojej finančnej sile a rozmanitosti bol Libanon v čase svojho rozkvetu označovaný za "Švajčiarsko východu" v 60. rokoch 20. storočia ( a jeho hlavné mesto Bejrút priťahovalo toľko turistov, že bolo známe ako "Paríž Blízkeho východu". Na konci vojny sa vyvíjalo rozsiahle úsilie o oživenie hospodárstva a obnovu národnej infraštruktúry. Napriek týmto problémom má Libanon siedmy najvyšší index ľudského rozvoja a HDP na obyvateľa v arabskom svete po ekonomikách Perzského zálivu bohatých na ropu.
