Recenzie čitateľov
Zhrnutie:Kniha Briana Warda „Len moja duša reaguje: Rhythm and Blues, Black Consciousness, and Race Relations“ (Rytmus a blues, černošské povedomie a rasové vzťahy) je vedeckým skúmaním vzájomného pôsobenia medzi hudbou rhythm and blues a rasovým povedomím v Amerike, pričom argumentuje kultúrnym významom populárnej hudby pri formovaní identity a sociálnej dynamiky. Kniha je oceňovaná pre hĺbku výskumu a hlbokú analýzu, pričom je uznávaná aj pre svoju komplexnosť.
Výhody:Kniha je dobre preskúmaná, dôkladná, premyslená a pútavá, čo z nej robí nevyhnutné čítanie pre tých, ktorí sa zaujímajú o priesečníky populárnej hudby a rasových vzťahov. Ponúka sofistikované argumenty podložené dôkazmi, čo z nej robí cenný akademický zdroj. Autor Brian Ward preukazuje rozsiahle znalosti z histórie hudby aj občianskych práv a vtipne píše, čo umocňuje zážitok z čítania.
Nevýhody:Komplexnosť knihy môže byť pre niektorých čitateľov výzvou, pretože nejde o ľahké čítanie. Tí, ktorí hľadajú nenáročnú zábavu alebo jednoduchší opis, môžu túto knihu považovať za hutnú a náročnú na akademický prístup.
(na základe 6 čitateľských recenzií)
Pôvodný názov:
Just My Soul Responding: Rhythm and Blues, Black Consciousness, and Race Relations
Obsah knihy:
Jedna z najinovatívnejších a najambicióznejších kníh o hnutí za občianske práva a černošskej moci v Amerike Just My Soul Responding je zároveň veľkou výzvou pre konvenčné dejiny súčasnej černošskej a populárnej hudby. Brian Ward podrobne skúma doteraz zanedbávaný vzťah medzi Rhythm and Blues, černošským vedomím a rasovými vzťahmi v kontexte prebiehajúceho boja za slobodu a rovnosť černochov v Spojených štátoch. Namiesto toho, aby svet černošskej hudby vnímal len ako odraz masového boja zúriaceho inde, Ward tvrdí, že Rhythm and Blues a nahrávací a vysielací priemysel, s ktorým bol spojený, tvorili kľúčovú verejnú arénu pre boje o občianske práva, rasovú identitu a ekonomické posilnenie černochov.
Ward kombinuje bezkonkurenčný archívny výskum s rozsiahlymi ústnymi svedectvami a skúma prínos umelcov a podnikateľov ako Sam Cooke, Aretha Franklin, James Brown a Berry Gordy k organizovanému boju černochov, pričom vysvetľuje, čo urobili pre hnutie a - čo je rovnako dôležité - prečo oni a väčšina ich kolegov neurobili viac. Analyzuje pritom spôsoby, akými sa rôzne skupiny, od SCLC po Čiernych panterov, pokúšali - s veľmi zmiešanými výsledkami - využiť Rhythm and Blues a politiku celebrít na podporu svojej veci. Skúma tiež úlohu, ktorú zohralo černošsky orientované rádio pri propagácii Rhythm and Blues aj hnutia, a odhaľuje zložité súvislosti medzi sexuálnou politikou hudby a vývojom černošského boja za slobodu.
Táto bohato štruktúrovaná štúdia o niektorých z najdôležitejších hudobných a zložitých politických udalostí v Amerike od druhej svetovej vojny spochybňuje presvedčenie, že biela konzumácia černošskej hudby nevyhnutne pomohla odstrániť rasové predsudky. Ward v skutočnosti tvrdí, že popularita Rhythm and Blues medzi bielymi poslucháčmi niekedy len posilňovala rasové stereotypy, pričom si všíma, ako čierni umelci v skutočnosti manipulovali s týmito stereotypmi, aby zvýšili počet svojich bielych poslucháčov. Nakoniec Ward ukazuje, ako hudba odrážala a zároveň ovplyvňovala meniace sa vnímanie komunity, posilnenia, identity a rodových vzťahov v Amerike v období občianskych práv a černošskej moci.
