Čo je zvláštne na ľudskej forme života? Ako môžeme pochopiť skutočnosť, že náš druh, rovnako ako všetky ostatné, sa prirodzene vyvinul, a predsa je jediným druhom, ktorý si vyvinul schopnosť konať pod nárokom slobody a s reflexívnym odstupom, ale tak prekročiť prostredie smerom k svetu? Jung tvrdí, že na tieto otázky možno odpovedať len vtedy, ak sa filozofické, evolučné a kognitívno-vedecké prístupy navzájom spoja.
Kľúčom k tomu je pojem zmyslu. Všetky živé bytosti rozpoznávajú svoje prostredie ako zmysluplné v praktickej interakcii s ním.
Aj ľudská myseľ je v podstate stelesnená a vychádza zo zažitých významov. Schopnosť symbolicky vyjadriť a kultúrne rozvíjať takéto životné významy nám však umožňuje aj prekročiť naše lokálne prostredie a rozvíjať hodnoty, normy a objektívne nároky na platnosť. Súčasná antropológia musí byť schopná chápať tieto kvalitatívne charakteristiky ľudskej mysle ako výsledky prirodzených procesov.
Spája metodologický naturalizmus s otvorenosťou voči transcendencii mysle nad prostredím. Týmto spôsobom autor významne prispieva k neredukcionistickému chápaniu človeka, ktoré dualisticky neoddeľuje telo a myseľ, ale zviditeľňuje ich vzrušujúcu jednotu.