Kroniky kukuričného poľa: Snehová guľa: Pony From Hell (Pony z pekla)

Recenzie čitateľov

Kniha Kronika kukuričného poľa od Myrona Williamsa je nostalgickou a humornou zbierkou príbehov, ktoré zachytávajú podstatu dospievania na farme v Iowe v 60. rokoch 20. storočia. Čitatelia ju považujú za zrozumiteľnú a príjemnú, najmä tí, ktorí majú farmárske zázemie. Zaoberá sa stratou tradičných poľnohospodárskych postupov v modernej dobe a nájde odozvu u detí z farmy aj z mesta.

Čitatelia oceňujú humor, príbuzné spomienky a živé rozprávanie, ktoré vyvolávajú pocit nostalgie. Mnohí vyzdvihujú jej emocionálnu hĺbku, ľahkosť čítania a schopnosť spojiť sa so skúsenosťami zo života na farme. Kniha sa považuje za cenný pohľad do histórie vidieka, ktorý oslovuje široké spektrum publika a povzbudzuje mladšie generácie, aby si vážili tradičné poľnohospodárske hodnoty.

Niektorým čitateľom sa môžu zdať špecifické kultúrne odkazy a skúsenosti príliš lokalizované, ak nevyrastali na farme. Okrem toho, hoci sa mnohým páčili anekdoty, niektorí by mohli považovať zameranie na minulosť za menej pútavé rozprávanie pre tých, ktorí nepoznajú život na farme.

(na základe 9 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Cornfield Chronicles: Featuring Snowball: Pony From Hell

Obsah knihy:

Vyrastať na farme môže byť výnimočný zážitok. Niekedy to môže byť ťažké, pretože rodičia očakávajú, že deti začnú pomáhať už v ranom veku. Môže to však byť aj skvelé ihrisko, miesto dobrodružstva a priestoru na potulky.

Túto zbierku príbehov som napísal ako spôsob, ako sa podeliť o spomienky so svojimi deťmi a vnúčatami. Aby som sprostredkovala niektoré svoje zážitky z detstva na farme v Iowe, ktorá patrila našej rodine viac ako sto rokov.

Úryvky niektorých z týchto príbehov by sme mohli zdieľať pri stole v jedálni alebo počas návštev, ale život je niekedy zaneprázdnený uponáhľanými päťminútovými rozhovormi, textovými správami, e-mailami a časom stráveným s počítačom/chytrým telefónom.

Napísanie tejto zbierky bolo pre mňa spôsobom, ako si pripomenúť rodinu a priateľov, ktorí už odišli, ale zostávajú veľmi živí v mojej pamäti. Je to môj spôsob, ako zabezpečiť, aby niektoré z ich príbehov žili ešte dlho po tom, ako sa k nim pripojím.

Pomerne veľa ľudí v týchto príbehoch, ktorí sú blízko môjho veku a mladší, stále žije. Dúfam, že som sa k nim správal dobre a že sa im moje potulky po uličke spomienok páčia.

Väčšina príbehov sa odohráva od konca 50. do začiatku 70. rokov 20. storočia. Je to rozprávanie o zážitkoch jedného chlapca (mojich) na jednej farme v Iowe v jednom časovom období. Neodráža zážitky iných farmárskych detí. Ani sa to nepredpokladá. Každá farma a každá rodina je iná.

Snažil som sa vyhnúť používaniu urážlivého jazyka, ale v niekoľkých príbehoch bolo použitých niekoľko slov - na dnešné pomery dosť miernych. Je len zriedkavý človek, ktorý dokáže pracovať v úmorných letných horúčavách počas sezóny zberu sena alebo sa na neho obráti zviera a nepovie dokonale opisnú neslušnú frázu.

Starý farmár raz pomohol stiahnuť balíky sena z vášho pravého tela po tom, čo sa na mňa pri balíkovaní zrútil stoh. Nebol som zranený, ale vyšiel som z kopy nadávajúc ako námorník. Ospravedlnil som sa mu za svoje nadávky.

On sa len uchechtol, pomohol mi oprášiť sa a povedal: „Nadávať je v poriadku, synku. Nikdy never nikomu, kto nenadáva. Majú čo skrývať.“

Niektorí z mojej rodiny a priateľov sa možno čudujú, keď ma oslovujú „doktor“. Nie, nevrátil som sa do školy a nezískal som vyšší titul. Nie je to zaslúžené, skôr pokrstené. Po tom, čo som pred niekoľkými rokmi ukončila kariéru novinárky, som sa začala venovať písaniu beletrie a ako autorské meno som použila svoje iniciály - M. L. -.

Počas autogramiády s inými autormi miestne noviny v správe nesprávne vytlačili moje meno ako M. D. Potom som žartoval, že by som sa mal volať Doc. Hádajte čo? Ostatní autori začali používať túto prezývku a tá sa ujala.

Príbehy farmárskeho chlapca sú vyrozprávané tak, ako si ich pamätám. Niektoré sú humorné, iné nostalgické a jedna je brutálne úprimná. Väčšina z nich je o mojich dobrodružstvách a nešťastiach. Rozhovory sú zrekonštruované podľa mojej najlepšej pamäti a odrážajú s najväčšou pravdepodobnosťou to, čo sa vtedy hovorilo. Možno som použil určitú „umeleckú“ licenciu, ale nie veľa.

Niektoré zážitky boli traumatické, humorné alebo smutné a vryli sa mi do mozgu. Písanie o nich mi pomohlo tieto chvíle znovu prežiť.

Ak tieto príbehy oživia spomienky aj v iných, ktorí si to prečítajú, dúfam, že budú príjemné.