Kritika fantázie, zv. 3: Blok slávy

Recenzie čitateľov

Momentálne nie sú žiadne recenzie čitateľov. Hodnotenie je založené na 2 hlasoch.

Pôvodný názov:

Critique of Fantasy, Vol. 3: The Block of Fame

Obsah knihy:

Edmund Bergler, ako trinásta víla v Šípkovej Ruženke, nepozvaný, lebo nebolo miesto na sedenie navyše, v Bloku slávy narúša psychoanalytickú poetiku snenia prekliatím. Obviňuje, že prehľad, podľa ktorého umelecká tvorba zriedkavo sníva a prináša všemocnosť, prehliada základnú obrannú zmluvu. Sme pripútaní k tvorivosti, pretože ponúka najlepšiu obranu pred uznaním konečného a neudržateľného masochistického želania byť odmietnutý. Berglerov bezútešný pohľad, ktorý uznal iba Gilles Deleuze vo svojej štúdii o Sacherovi-Masochovi, neprináša žiadny celkový príspevok k estetike fantazírovania, ktorej sa táto kritika venuje. Dobre sa však hodí k ústrednej téme záverečného zväzku: k túžbe po sláve, resp. k odriekaniu túžby v troskách, ktoré prináša úspech. Po úvodnom období smútku a skúsenosti s prízrakmi prichádza druhá smrť, ktorou je vražda. Okrem mŕtvolného konca, ktorý sa dá len odložiť - zabíjanie mŕtvych až do smrti -, je tu ešte jedna druhá smrť, ktorá uzatvára túžbu po sláve rituálnym zbavením sa odznakov a insígnií. Nielenže sa medaily hádžu na zem a meč sa láme, ale aj celoživotné dielo prechádza hodnotením. Na sklonku svojej kariéry sa Freud vrátil do prostredia želania, základného kameňa svojej vedy.

Zatiaľ čo jeho žiaci Otto Rank a Hanns Sachs realizovali jeho poznatky z roku 1907 týkajúce sa poetiky denného snenia, aby osvetlili mýtický pôvod hrdinu, resp. vývoj umenia zo vzájomného snenia, Freud sa pripravoval na koniec svojho sveta tým, že sa v knihe Mojžiš a monoteizmus vrátil k tzv. prvotnej fantázii, mýtu o praotcovi. Zvieracie prostredie, ktoré bolo dané jeho premiérovou artikuláciou v Toteme a tabu, bolo tentoraz zabalené do Freudovho prekladu transferenčného daru Marie Bonaparte, memoárovej knihy, v ktorej rozpráva o svojom predčasnom smútku za chorým čau-čau a o uzdravení psa z rakoviny čeľuste. V Berglerovom nevedomom systéme je plagiátorstvo vedomým variantom bloku základného pre autorstvo. Theodor Adorno interpretoval vzostup kultúrneho priemyslu vedúci k Tretej ríši a cez ňu v zmysle krádeže kritických stratégií modernizmu na podporu transformácie fantázie želania do spoločenského vzťahu umenia. V priebehu písania eseje Poznámky ku Kafkovi v rokoch 1942 až 1952 sa Adornovi podarilo po Osvienčime získať späť pre estetickú teóriu "konšteláciu", ktorú pôvodne spolu s Benjaminom vytvorili, aby prekonali kultúrnym priemyslom znehodnotenú nádejnosť želania.

Adorno dáva zmysel alebo smer obnovy konštelácie, keď tvrdí, že Kafkovo dielo inscenuje záverečné kolo súboja medzi fantastikou a vedeckou fantastikou tým, že extrapoluje zdvojenie a d j vu ako portály do kolektívnej budúcnosti. Túžba po sláve alebo po jej odmietnutí a túžba ukradnúť túto knihu alebo zrušiť delikvenciu vymedzujú záverečnú časť tretieho zväzku, ktorý nadväzuje, počnúc Susan Sontagovou a Gidget, na skutočný Bildungsroman hviezdy povojnovej éry, tínedžera. Fantazírovať, aby sa to podarilo, znamená byť v tréningu veľkých myšlienok a veľkých citov. Romantika fantazírovania bola prekonfigurovaná aj zo staničnej prestávky. Nacistické povýšenie mládeže na superego v Heimate tínedžerského veku neutralizovalo pubertálne inovácie tým, že sa vzdalo hamletovského štádia metabolizácie želania smrti. Prechodom k inému pacientovi, inému tínedžerovi v srdci, už nie Nemcovi, ale teraz Američanovi alebo Kalifornčanovi, táto štúdia vstupuje do terminálnej fázy analýzy v prostredí dosahu na hviezdy, ktorý je legendou. Je to legenda k záverečnému zväzku mapujúcemu našu druhú prirodzenosť veriacich snílkov.