Komédia o agónii

Pôvodný názov:

The Comedy of Agony

Obsah knihy:

"Vďaka alchymistickej mágii svojej úžasnej prózy Spranger nejakým spôsobom dokáže premeniť peklo ľudského utrpenia na žiarivý raj čistej literárnej rozkoše." - Edward Deville

"Ako nejaký kríženec La Rochefoucaulda a Frankensteina Christopher Spranger oprášil tú úctyhodnú relikviu literárnej taxonómie, epigram, a oživil ho pre dvadsiate prvé storočie. Predčasne vyspelého Sprangera prirovnávajú k Cioranovi nielen pre jeho vážnosť, hĺbku, strašidelnosť a pochmúrnosť, ale aj preto, že od čias veľkého Rumuna nikto nepoužíval aforizmus s takou vervou a vitalitou, úsečnosťou a jemnosťou, originalitou a výrečnosťou. Aforizmy a mikroeseje, ktoré tvoria Sprangerovu Komédiu agónie, majú svoj pôvod v Dantovi rovnako ako v Diogenovi; každý z gnómických destilátov v tomto zväzku bodá ako Schopenhauer, hryzie ako Bierce; každý je sentenciálnym kázaním, elegickou slovnou kapsulou vhodnou na nápis na Chamfortovom hrobe. Sprangerova komédia sa netvári, že je božská, ale pokúša sa osvetliť finesy našej pekelnej existencie." - Gilbert Alter-Gilbert

Táto kniha je plodom mojej túžby vykonať súčasne dva nemožné výkony, dva výkony, ktoré by som nemohol vykonať ani samostatne: napísať ďalšiu Komédiu a vydať zväzok, ktorého každá stránka by zostala čistá od slova "Boh". Netreba dodávať, že čím viac som sa snažil vylúčiť toto druhé zo svojich starostí, tým viac ma prenasledoval. Boh je ako choroba, ktorej etiológii dobre nerozumieme a z ktorej sa bezmocná obeť márne snaží vyliečiť. Pokiaľ ide o prepracovanie Danteho eposu: moja úplná neschopnosť odhaliť čo i len najmenší náznak reality kdekoľvek mimo Pekla sa ukázala ako značná prekážka pri dokončení tohto podniku. Aby som očistec zachránil pred tým, čo som vnímal ako jeho mdlosť, a aby som z neho urobil niečo viac než len rozriedené Peklo, bol som nútený premeniť ho vo svojej mysli na kráľovstvo, v ktorom človek uviazol, na kráľovstvo, v ktorom človek večne čaká na vyslobodenie, ktoré nikdy neprichádza. Nemohol som sa vážne zaoberať ani iným rajom než smrťou spočívajúcou v úplnom zániku, ktorý nám sľubuje utopická doktrína reduktívneho materializmu.

Ak by to nemalo dosť katastrofálne dôsledky, je tu ešte jeden spôsob, ako som nesplnil svoje vlastné očakávania: usiloval som sa o veľmi vážny a slávnostný tón, o tón čierny ako polnoc a chladný ako mesiac, a napokon som napísal knihu plnú smiechu a ani trochu frivolnú. Lichotím si, že uprostred toľkej rozptýlenej hudby zaznie niekoľko pochmúrnych tónov, ale obávam sa, že až príliš málo. Aby to nevyvolalo dojem, že patrím k tým vznešeným stoickým bytostiam, ktoré sa dokážu ľahostajne usmievať nad démonickými žartíkmi osudu, poviem teraz pre poriadok, že nie som. Vlastne už len z predstavy ataraxie ma chytá mráz. Moja krv, moje nervy a moje srdce svorne odmietajú staroveké aj moderné terapie. V literatúre je však možné všetko. Samozrejme, okrem skutočného šťastia, ktoré nie je možné nikde. Dokonca aj myšlienka neba, zdá sa, nemá iný účel ako zosilniť bolesť všeobecne zatratených. Kým bude ľudská myseľ otrávená aj tou najmenšou nádejou na "niečo lepšie", budeme sa všetci trápiť rovnako ako Tantalos tou vodou, po ktorej tak túži a ktorú nikdy neochutná. - Christopher Spranger