Kolonizácia a dekolonizácia Afriky: História a dedičstvo európskeho imperializmu na africkom kontinente

Pôvodný názov:

The Colonization and Decolonization of Africa: The History and Legacy of European Imperialism across the African Continent

Obsah knihy:

*Vrátane obrázkov.

*Obsahuje bibliografiu pre ďalšie čítanie.

Moderné dejiny Afriky boli až donedávna písané v mene pôvodných rás bielym človekom, ktorý násilne vstúpil na kontinent počas mimoriadne pyšnej a dynamickej fázy európskych dejín. V roku 1884 princ Otto von Bismark, nemecký kancelár, zvolal splnomocnencov všetkých hlavných európskych mocností, aby sa zaoberali kolonizáciou Afriky takým spôsobom, ktorý by zabránil vyprovokovaniu vojny. Táto udalosť známa ako Berlínska konferencia v rokoch 1884 - 1885 podnietila fenomén, ktorý sa stal známy ako boj o Afriku. Konferencia stanovila dve základné pravidlá pre európske ovládnutie Afriky. Prvým z nich bolo, že anexia nebude uznaná bez dôkazu o praktickej okupácii, a druhým, že praktická okupácia sa bude považovať za nezákonnú bez formálnej žiadosti o ochranu, ktorú v mene územia podal jeho vodca, pričom táto žiadosť musí byť zaznamenaná na papieri vo forme právnej zmluvy.

Tým sa začal zhon, na čele ktorého stáli najmä európske obchodné záujmy v podobe charterových spoločností, ktoré chceli preniknúť do afrického vnútrozemia a získať jeho vedenie zbraňami, drobnosťami a alkoholom, a keď získali svoje značky alebo pečate na falošných zmluvách, začali určovať hranice budúcich európskych afrických kolónií. Ľahkosť, s akou sa to podarilo, vyplývala zo skutočnosti, že v tom čase bolo tradičné africké vedenie nejednotné a ľudia sa práve spamätávali zo stáročných otrasov spôsobených obchodom s otrokmi. Preto uzurpovať si autoritu, zastrašiť už aj tak rozvrátenú spoločnosť a postaviť jedného vodcu proti druhému bola diplomatická úloha tak detinsky jednoduchá, že záležitosť bola z väčšej časti uzavretá za menej ako desať rokov.

Počas druhej svetovej vojny si prezident Roosevelt predstavoval povojnový svet úplne inak ako jeho britský kolega Winston Churchill. Keď sa s Churchillom stretol na takzvanej Atlantickej konferencii, Churchillove žiadosti o pomoc a ľudské zdroje USA boli prijaté, ale len za jasných podmienok. Ak by Spojené štáty mali prísť na pomoc Británii, bolo by to s cieľom poraziť Nemcov a Japoncov, a nie podporovať neudržateľné inštitúcie impéria. Británia a následne Francúzsko a Portugalsko, jediní zostávajúci významní európski akcionári zahraničného impéria, by sa museli zaviazať k dekolonizácii ako základnej podmienke významnej americkej pomoci.

Medzitým Briti neboli jedinou európskou mocnosťou, ktorá si všimla tento vývoj. Aj Francúzi boli významnou imperiálnou mocnosťou, ktorá mohla takouto monumentálnou zmenou veľa stratiť, ale ich pohľad na globálnu šachovnicu bol trochu iný. Francúzsko sa nachádzalo pod nemeckou okupáciou a prímerie v mene francúzskeho národa podpísal maršal Philippe P tain, čím sa začala éra vichystického Francúzska. V Londýne medzitým horlivý francúzsky generál Charles de Gaulle vyzýval na pokračovanie odporu, pričom sa domnieval, že francúzska pevnina je len malou časťou obrazu. Francúzsko bolo oveľa viac ako len Francúzsko. De Gaulle založil vo Veľkej Británii hnutie Slobodných Francúzov, založené na lojalite a pretrvávajúcej kontrole Slobodných Francúzov nad väčšinou jej zámorských území. Hnutie slobodných Francúzov a armáda slobodných Francúzov sa zakladali vo frankofónnej Afrike. Sága hnutia Slobodných Francúzov ovplyvní vojnu v severnej Afrike aj v Európe, ale predovšetkým poslúži na radikálne predefinovanie pohľadu Francúzska na seba samého a jeho vzťah k svojim zámorským územiam. A čo je najdôležitejšie, udala by tón štýlu dekolonizácie, ktorý by sa veľmi líšil od britského.

Táto kniha skúma búrlivé dejiny imperializmu v Afrike a ich dôsledky.