Kinematografia vo Weimarskej republike: Lola Lola, špinaví slobodní a muži, ktorí ich natáčali

Pôvodný názov:

Cinematography in the Weimar Republic: Lola Lola, Dirty Singles, and the Men Who Shot Them

Obsah knihy:

V histórii filmu sa spolupráca režiséra a kameramana pohybovala v pracovnom spektre, pričom v nemej ére bol model kameramana na dohodu a v ére zvuku model kameramana. Ale v nemeckej kinematografii weimarskej éry v rokoch 1919 - 1993, v krátkom období intenzívnej umeleckej činnosti a politickej a ekonomickej nestability, existovali tieto modely vedľa seba vďaka vzniku kameramanov ako nezávislých vizuálnych umelcov a spolupracovníkov režisérov. Berlín bol v 20. rokoch 20. storočia hlavným miestom interdisciplinárnej avantgardy modernistického hnutia vo výtvarnom, literárnom, architektonickom, dizajnérskom, typografickom, sartoriálnom a performatívnom umení v Európe. Výmarská revolúcia, ktorá vznikla po prímerí v novembri 1918 a ktorá založila Výmarskú republiku, informovala a rozbúrila všetky umelecké hnutia, ako napríklad expresionizmus, dada, Bauhaus, minimalizmus, objektivizmus, verizmus a Neue Sachlichkeit ("nová vecnosť").

Medzi avantgardnými formami týchto nových štylisticky a kultúrne vyjednaných umení bol film na prvom mieste a od svojho vzniku bol radikálnou experimentálnou praxou v oblasti nových vizuálnych technológií, ktoré sa ukázali ako kľúčové pri zmene spôsobu, akým ľudia vnímajú pohyb, štruktúru, perspektívu, svetelnú expozíciu, časové trvanie, kontinuitu, priestorovú orientáciu, ľudské posturálne, tvárové, hlasové a gestické prejavy a vlastné diváctvo, ako aj konvencie rozprávania príbehov, ako je rozprávanie, prostredie, téma, postava a štruktúra. Zatiaľ čo väčšina umení sa mobilizovala do škôl, hnutí, inštitúcií a iných štruktúr, kinematografia ako kolaboratívne umenie mala tendenciu organizovať sa okolo súborov svojich praktizujúcich. Z historického hľadiska sa éra nemého filmu, 1895 - 1927, spája s autormi, predchodcami Francoisa Truffauta a ďalších filmových tvorcov v 60. rokoch 20. storočia: aktuálnymi filmovými tvorcami a priekopníkmi ako R. W. Paul a Fred a Joe Evansovci v Anglicku, Auguste a Luis Lumireovci a Georges Mlis vo Francúzsku a Charles Chaplin a Buster Keaton v Amerike, ktorí riadením všetkých kompozičných, realizačných a strihových aspektov filmovej produkcie - písania scenára, réžie, herectva, fotografovania, výpravy, kostýmov a svetelného dizajnu, strihu a marketingu - vnucovali filmu svoju osobnú víziu alebo autorstvo. Dichotómia autora a produkčného tímu ustanovila produkčnú hierarchiu vo väčšine filmov.

Vo formujúcom sa nemeckom nemom filme však táto hierarchia nebola taká hierarchická, pretože partnerská spolupráca mala prednosť pred samostatným autorstvom. Zatiaľ čo v nemej filmovej produkcii vo väčšine krajín boli pojmy filmár a režisér synonymami, v nemeckom nemom filme sa pod pojmom filmemacherin v množnom čísle rozumeli režiséri aj kameramani spolu s ostatnými členmi filmového štábu. Hlavným prínosom nemeckých tvorcov nemého filmu k novému médiu a umeniu filmu teda neboli ani tak reprezentačné ikonografie expresionistického, novoobjektívneho a naturalistického štýlu, ako skôr realizačná prax spoluautorstva a koprodukcie v osobitých partnerstvách kameramana a režiséra, ako napríklad kameramana Theodora Sparkuhla a režiséra Ernsta Lubitscha; Fritza Arno Wagnera s F. W. Murnauom, Fritzom Langom a G. W. Pabstom, Rudolf Mat s Carlom Theodorom Dreyerom, Guido Seeber s Langom a Pabstom a Carl Hoffmann s Langom a Murnauom.