Hodnotenie:
Kniha poskytuje podrobný osobný opis Esterinej cesty od budhizmu ku kresťanstvu, skúma jej duchovnú premenu a získané poznatky o oboch vierach. Je dobre prijímaná pre pútavé rozprávanie a podnetné porovnávanie budhizmu a kresťanstva.
Výhody:⬤ Pútavé a dobre napísané rozprávanie.
⬤ Poskytuje hlboký pohľad na budhizmus aj kresťanstvo.
⬤ Ponúka osobný pohľad, ktorý je príbuzný a poučný.
⬤ Inšpiruje čitateľov prostredníctvom autorovej cesty viery.
⬤ Vyzdvihuje Božiu schopnosť osloviť jednotlivcov v iných náboženských kontextoch.
⬤ Niektorí čitatelia môžu mať obavy z autorkinej súčasnej charizmatickej príslušnosti a teologického základu jej presvedčenia.
⬤ Niektorí čitatelia vnímajú, že autorka má osobné problémy, ktoré môžu ovplyvniť rozprávanie.
⬤ Kniha nemusí uspokojiť čitateľov, ktorí hľadajú striktne akademické porovnanie dvoch náboženstiev.
(na základe 21 čitateľských recenzií)
I Once Was a Buddhist Nun
(Úryvok z) Kapitola 1.
1 Skalné dno.
Pokoj nechávam s vami.
Svoj pokoj vám dávam. Nech sa vaše srdce nestrachuje a nech sa nebojí.
(Ján 14,27)
Bolo ráno v nedeľu 21. júla 1991, teplý letný deň. Vetrom ošľahaný vrchol kopca bol dnes príjemne zaliaty slnečnou žiarou. Žil som v budhistickom kláštore severne od Londýna v Anglicku. Za zlého počasia to často vyzeralo ako ponuré miesto, posiate drevenými chatrčami, v ktorých sme žili. Chatrče pôsobili dočasným dojmom, boli postavené nad zemou, čo akoby podporovalo nepríjemné poryvy chladného vzduchu, ktorý sa pod nimi vznášal. Stromy a kríky, ktoré sme vysadili na poli, boli ešte veľmi mladé, ale začínali okolie trochu viac zazeleniť.
Ešte sme nemali jedlo, ale v ten deň som nebol hladný. Mal som iné starosti. Bol som jedným z mála vysvätených členov komunity, ktorí v chráme zostali. Takmer všetci, vrátane laikov a hostí, ktorí u nás bývali, odišli skoro ráno, aby sa zúčastnili na obrade vysviacky v našom druhom kláštore na juhu Anglicka. Bol to jeden z vrcholov roka, naša najväčšia slávnostná udalosť - jediný deň, keď mohli vhodní muži a ženy prijať vyššie svätenie. Vychutnával som si, keď som videl vysväcovať nových ľudí. Bolo to pre mňa vzrušujúce a plné významu. Za normálnych okolností by som si to nenechal ujsť. Ale tento rok som tam nechcel byť. Požiadal som o povolenie, aby som tam nemusel ísť.
V budhistickom chráme som žila osem rokov, väčšinu času v Anglicku ako mníška (hoci prvých šesť mesiacov pred vysvätením som strávila v lesnom chráme v Thajsku). Absolvovala som dve vysviacky, najprv ako novicka a potom ako budhistická mníška (známa ako mníška s desiatimi predpismi). Hlboko som hľadala pravdu a pevne som verila, že budhizmus ma k nej môže priviesť. Vzdala som sa všetkého, čo bolo potrebné na nasledovanie budhistickej cesty.
Niektorí ľudia to môžu považovať za extrémny spôsob života. Život budhistickej mníšky bol prísny a disciplinovaný. Zahŕňal mnoho asketických praktík, ktorých cieľom bolo vzdať sa pôžitkov tohto sveta a hľadať pravdu. Ich cieľom bolo zjednodušiť život a pomôcť odpútať sa od pozemských vecí. Takýto život bol často veľmi vyčerpávajúci, ale stal sa pre mňa normálnym a bol mojou súčasťou. Spali sme málo, jedli sme len jedno jedlo denne a zažívali sme veľkú zmyslovú depriváciu. Nepočúvali sme rádio ani televíziu, a tak sme boli na určitej úrovni odrezaní od sveta. Bol som známy svojou silnou vierou v budhizmus a nikdy som skutočne nepochyboval o zmysluplnosti takéhoto života. Až doteraz.
Niečo sa dramaticky zmenilo.
Začal som vážne pochybovať o budhizme. Nikdy predtým sa to nestalo a v dôsledku toho som bol vnútorne otrasený a trochu zmätený, čo sa mi ani jedno nepáčilo. Chcel a potreboval som mať istotu. Nevedel som, čo sa so mnou deje a kam sa vytráca silná vytrvalá viera, ktorú som kedysi mal: mal som pocit, akoby mi piesok unikal z prstov. Dnes som bol na vrchole zmätku a vnútorného nepokoja. Neviem, kde som bol, keď som sa rozhodol odísť z chrámu.
Zrazu som sa ocitol s vyholenou hlavou a tmavohnedým rúchom, ako bežím do tradičného anglikánskeho kostola v neďalekej dedine. Bolo to úplne spontánne. Nevedel som, koho ani čo tam nájdem. Jednoducho som sa ocitol v situácii, keď som sa vytrhol z kláštora a ponáhľal sa dolu kopcom. Keď som išiel, uvedomoval som si, že som si od nikoho nepýtal povolenie odísť. To bolo naliehavejšie ako etiketa! Jednoducho som utekal. V hlave sa mi točilo. Pomyslel som si, že sa musím s niekým porozprávať,.
Musím pochopiť, čo sa so mnou deje. V hĺbke duše som cítila, že niekto v cirkvi bude mať odpoveď, ale netušila som kto a prečo....
