Keď predkovia plačú: Liečenie duše z medzigeneračnej traumy

Recenzie čitateľov

Kniha si vyslúžila zmes chvály a kritiky. Mnohí čitatelia oceňujú jej hlboké skúmanie medzigeneračnej traumy a považujú ju za cenný zdroj informácií, najmä pre terapeutov. Niektorí čitatelia však majú výhrady k náboženským perspektívam autora a k tomu, ako by mohli interpretovať traumu, konkrétne kritizujú používanie kresťanských tém v súvislosti so skúsenosťami pôvodných obyvateľov Ameriky.

Hlboké informácie o medzigeneračnej traume, ponúka nádej na uzdravenie, podnetné, cenné pre terapeutov a poradcov, krásne napísané, emocionálne pôsobivé, dobre preskúmané.

Náboženské prvky vnímané ako kresťanská propaganda, urážlivé spracovanie traumy pôvodných obyvateľov Ameriky, kognitívna disonancia týkajúca sa kultúrnych presvedčení, niektorí považujú koncepty za príliš „woo-woo“ alebo nepresvedčivé.

(na základe 5 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

When Ancestors Weep: Healing the Soul from Intergenerational Trauma

Obsah knihy:

Všetci sme krásne duše stvorené na Boží obraz, plné prirodzenej hodnoty, dôstojnosti a hodnoty. Napriek tomu môžeme mať problém prijať túto pravdu, pretože naša pozornosť sa často sústreďuje len na vonkajší vzhľad a správanie.

Inými slovami, všetci žijeme s určitým stupňom nevedomosti o vedomí našej duše. Môžeme ho zahliadnuť, ale nikdy ho nedosiahneme v plnom rozsahu, pretože fyzické, emocionálne a psychologické problémy nám zakrývajú pohľad na to, kým skutočne sme. Napríklad choroby a ochorenia nás trápia v tele.

Fyzickú a emocionálnu bolesť naozaj niekedy pociťujeme tak intenzívne, že veríme, že nás to zlomí na dve polovice.

Niekedy sa naše pľúca môžu ťažko nadýchnuť alebo hlad a choroby spôsobujú, že náš žalúdok, črevá, kosti, svaly a krv kričia v agónii. Tieto skúsenosti nás môžu prinútiť pochybovať o tom, či sme dušou, ktorú stvoril Boh.

Táto ilúzia však nespočíva v utrpení, bolesti a agónii, ktoré prežívame, ale skôr v tom, že sa domnievame, že nie je nič viac ako citové, intelektuálne a fyzické telo. Fyzická a emocionálna bolesť a utrpenie skutočne môžu dočasne prehlušiť volanie našej duše, ale naša duša nikdy neumlká. Okrem toho je pravda, že najväčšia sila toho, kým sme ako duše, spočíva v našej schopnosti transformovať a prekonávať fyzické, emocionálne a psychologické obmedzenia.

Najväčší účinok na nás má počúvanie volania našich predkov, ktoré nielenže prichádza do kontaktu s hlasom našej vlastnej duše, ale tiež nás prebúdza, aby sme počuli volanie tých, ktorí dnes nemajú hlas. V spoločnosti vždy existoval vzorec zbavovania práv slabých a zranených - ľudí, ktorí boli označovaní za nemilovaných, nedotknuteľných, a teda nedosiahnuteľných. V prípade niektorých bolo zbavenie práv spôsobené ich chorobou alebo ochorením.

U iných to bolo spôsobené ich chudobou. U ďalších to bolo spôsobené ich pohlavím, rasou, náboženstvom, politikou alebo spoločenskou triedou.

Mnohí v spoločnosti uprednostňovali, aby takýchto ľudí nikto nevidel, nieto ešte počul. Avšak tak ako sa nikdy nedá umlčať krik našich predkov a tých, ktorí sa stali obeťami zločinov proti ľudskosti, tak sa nad hlukom každodenného života ozýva aj krik ľudí bez práv. Ich výkriky nie sú počuť len v hĺbke duše, ale ich bolesť dostáva hlas aj prostredníctvom tých, ktorí za nich hovoria.