Kant and the Possibility of Progress: From Modern Hopes to Postmodern Anxieties
Immanuel Kant (1724-1804) zmenil filozofické, kultúrne a náboženské prostredie modernej Európy. Zdôrazňujúc prioritu praktického rozumu a morálnej autonómie, Kant svojím radikálne originálnym opisom ľudskej subjektivity ohlásil nové etické imperatívy a vyvolal nové politické nádeje.
Táto zbierka esejí skúma ústredné postavenie pokroku v Kantovom filozofickom projekte a sporné dedičstvo Kantovej viery v schopnosť rozumu napredovať nielen vo vedeckom chápaní a technologickej zdatnosti, ale aj v našom morálnom, politickom a náboženskom živote. V súlade s tým prvá polovica zväzku skúma mnohé aspekty Kantovho myslenia o pokroku, zatiaľ čo zvyšné eseje sa zameriavajú vždy na jedného alebo dvoch mysliteľov, ktorí zohrávajú kľúčovú úlohu v pokantovskej nemeckej filozofii: Herdera (1744 - 1803), J. G.
Fichteho (1762 - 1814), G. W. F.
Hegela (1770 - 1831), S. ren Kierkegaarda (1813 - 1855), Friedricha Nietzscheho (1844 - 1900), Waltera Benjamina (1892 - 1940) a Martina Heideggera (1889 - 1976). Táto dvojdielna štruktúra odráža ústrednú tézu zväzku, že Kant otvára osobitnú teoretickú tradíciu, v ktorej je ľudská historicita ústredným prvkom politickej filozofie.
Skúmaním pôvodu a metamorfóz tejto mimoriadne vplyvnej tradície ponúka zväzok aktuálny pohľad na základné otázky v dobe, ktorá je čoraz podozrievavejšia voči osvietenskému prísľubu univerzálneho racionálneho pokroku. Jeho cieľom je pomôcť nám čeliť trom skupinám otázok: (1) Veríme ešte v možnosť pokroku? Ak áno, na akom základe? Ak nie, prečo sme stratili nádej na lepšiu budúcnosť, ktorá oživovala predchádzajúce generácie? (2) Je viera v pokrok nevyhnutná na zachovanie dnešného liberálneho demokratického poriadku? Závisí kozmopolitná vízia politiky v konečnom dôsledku od viery v postupnú, asymptotickú realizáciu tohto vznešeného cieľa ľudstva? (3) A ak už neveríme v pokrok, môžeme sa zbaviť nádeje bez toho, aby sme prepadli zúfalstvu?