Kafka's Zoopoetics: Beyond the Human-Animal Barrier
Neľudské postavy sú v diele Franza Kafku všadeprítomné, od jeho raných poviedok až po tú poslednú. Napriek ich významu v celej jeho tvorbe sa Kafkove zvieracie reprezentácie považovali predovšetkým za obyčajné alegórie vnútroľudských záležitostí.
V posledných rokoch bola alegorizácia Kafkových zvierat poeticky odmietnutá Kafkovými komentátormi a politicky odmietnutá posthumanistickými bádateľmi. Takáto kritika však zatiaľ neinšpirovala ani k zastrešujúcemu, ani k interdiskurzívnemu opisu. Cieľom tejto knihy je vyplniť túto medzeru.
Postavením zvieracích príbehov ako osobitného a významného korpusu v rámci celej Kafkovej poetiky a ich podrobným skúmaním v dialógu s literárnovednou i posthumanistickou analýzou sa v knihe Kafkova zoopoetika kriticky prehodnocuje animálnosť, medzidruhové vzťahy a samotný rozpor človek - zviera v dielach Franza Kafku. Kafkove zvieratá zvyčajne stoja na hranici medzi ľudskosťou a živočíšnosťou, spájajú ľudské a neľudské črty.
Medzi jeho liminálnymi bytosťami nájdeme človeka premeneného na škodcu (v "Metamorfóze"), opicu premenenú na človeka (v "Správe pre akadémiu"), hovoriaceho šakala (v "Šakalovi a Arabovi"), filozofujúceho psa (v "Psích výskumoch"), kontemplatívneho krtkovitého tvora (v "Nore") a nerozoznateľné bytosti (v "Jozefíne, speváčke alebo myšacích ľuďoch"). Zobrazením druhových hraníc ako premenlivých a nejasných vytvára Kafka fluidný ľudsko-zvierací priestor, ktorý možno označiť ako "humánny". Konštituovanie humanimálneho priestoru radikálne podkopáva ostrú bariéru medzi človekom a ostatnými zvieratami, ktorú diktuje antropocentrická paradigma.
Popieraním animálnych prvkov v človeku a odmietaním pôsobenia neľudských zvierat, ich vylučovaním zo spoločenského života a neutralizovaním súcitu s nimi bola táto bariéra navrhnutá tak, aby regulovala ľudskosť aj animálnosť. Kontextualizácia Kafkových zvierat v rámci posthumanistickej teórie plodí postantropocentrickú arénu, ktorá je zároveň imaginárna a veľmi reálna.