One True Cause: Causal Powers, Divine Concurrence, and the Seventeenth-Century Revival of Occasionalism
Okazionalizmus je téza, že jedine Boh je pravou príčinou všetkého, čo sa deje vo svete, a stvorené látky sú len príležitostnými príčinami. Toto učenie bolo pôvodne rozvinuté v stredovekej islamskej teológii a v dielach kresťanských autorov v stredovekej Európe bolo široko odmietané. Napriek svojej heterodoxnosti však príležitostné učenie oživili v 60. rokoch 16. storočia stúpenci filozofie Ren� Descarta, z ktorých azda najznámejší bol francúzsky filozof Nicolas Malebranche, ktorý toto učenie spopularizoval.
Čo viedlo karteziánskych mysliteľov k prijatiu príležitostného myslenia? Od 70. rokov 20. storočia sa rozrastá množstvo literatúry o Malebranchovi a hnutí, ktoré zrodil. Vzniká aj nové a stále väčšie množstvo prác o karteziánskych occasionalistoch pred Malebranchom - vrátane Arnolda Geulincxa, Gerauda de Cordemoy a Louisa de la Forge. Doteraz však neexistovala systematická, knižná štúdia o argumentácii, ktorá viedla karteziánskych mysliteľov k prijatiu príležitostného myslenia, a o vzťahu ich argumentov k Descartovým vlastným názorom.
Táto kniha rozširuje najnovšie vedecké poznatky a poskytuje prvý komplexný opis príležitostného písania v 17. storočí. Prvá časť dáva do kontrastu príležitostníctvo s teóriou Božej prozreteľnosti, ktorú vypracoval Tomáš Akvinský v reakcii na stredovekých príležitostníkov; ukazuje, že Descartova filozofia je kompatibilná s Akvinského teóriou, podľa ktorej Boh súhlasí so všetkými činmi stvorených bytostí. Druhá časť rekonštruuje argumenty karteziánov - ako napríklad Cordemoy a La Forge -, ktorí používali karteziánsku fyziku na obhajobu príležitostného myslenia. Nakoniec kniha ukazuje, ako Malebranche v prípade príležitostného teizmu spája filozofickú teológiu s karteziánskou metafyzikou a mechanistickou vedou.