Iné spôsoby starnutia: Iné spôsoby starnutia: antropologické perspektívy

Pôvodný názov:

Other Ways of Growing Old: Anthropological Perspectives

Obsah knihy:

Ako antropológovia ponúkame túto knihu o starnutí v najrôznejších ľudských spoločnostiach v nádeji, že prinesie tri prínosy. Po prvé, táto kniha pomôže napraviť masívne zanedbávanie staroby zo strany antropologickej disciplíny. Priekopnícka práca Lea Simmonsa (1945) zostala od 40. rokov 20. storočia osamoteným pomníkom, pretože napriek nedávnemu záujmu o tému starnutia v moderných západných spoločnostiach zo strany sociálnych gerontológov a sociológov sa antropológovia venovali starnutiu v nezápadných spoločnostiach len málo. Tam, kde sa mu vôbec venovali, malo podobu buď niekoľkých záverečných odsekov v diskusii o životnom cykle, alebo jednoduchého etnografického faktu medzi ostatnými faktami o určitom sociálnom systéme. Chýbal však akýkoľvek pokus zasadiť starnutie do medzikultúrnej alebo komparatívnej perspektívy, venovať tejto životne dôležitej téme rovnakú pozornosť, aká sa venuje napríklad manželstvu, smrti, dedeniu alebo sexuálnym rolám.

Po druhé, táto kniha prinesie potrebnú medzikultúrnu perspektívu do štúdia sociálnej gerontológie. Nedávny rozmach záujmu o túto oblasť sa do veľkej miery obmedzil na štúdium starnutia v Severnej Amerike a Európe. My antropológovia však cítime, že takéto kultúrne obmedzené štúdium, hoci je samo o sebe zaujímavé a produktívne, je nebezpečne úzke, ak neberie do úvahy, aké je starnutie v iných spoločnostiach. Ktoré aspekty starnutia sú napríklad ľudské univerzálie a treba s nimi počítať ako s nevyhnutnými, a ktoré aspekty sú kultúrnymi špecifikami a možno sa im vyhnúť, modifikovať ich alebo posilniť za určitých spoločenských podmienok? Veríme, že predložením biologického opisu univerzálnych znakov ľudského starnutia (Weiss), ako aj konkrétnych etnografických opisov starnutia v najrôznejších spoločnostiach, môžeme pomôcť priblížiť starnutie v Severnej Amerike.

Po tretie, dúfame, že táto kniha poslúži ako ilustrácia osobitného antropologického prístupu k jednote a rozmanitosti v ľudských spoločnostiach a kultúrach. Hlavná úloha sociokultúrnej antropológie je možno dvojaká: vysvetlenie medzikultúrnych univerzálií, ktoré nejakým spôsobom vychádzajú buď z biologickej povahy ľudského druhu, alebo z univerzálnych imperatívov sociálnej organizácie, a vysvetlenie medzikultúrnych variácií, ktoré vychádzajú z dialektickej interakcie medzi kultúrou a materiálnymi podmienkami (čiastočne vytvorenými kultúrou), v ktorých existuje. Ak sa jednota a rozmanitosť skutočne dajú vysvetliť týmto spôsobom, medzikultúrne štúdium starnutia môže slúžiť ako paradigma. Tým, že najprv stanovíme to, čo sa zdá byť univerzálne určené biológiou ľudského druhu, a potom preskúmame rozsah variácií v kultúrnych riešeniach, by sme mali byť schopní sformulovať súbor princípov, ktoré nám umožnia vysvetliť, prečo sa variácie vyskytujú určitým spôsobom. Domnievame sa, že deväť etnografických prípadových štúdií stačí na to, aby sme mohli sformulovať niekoľko predbežných hypotéz o povahe a príčinách variácií v sociálnom procese starnutia.