Vo francúzskom sochárstve sa žánrové motívy nesprávne považujú za fenomén, ktorý sa rozšíril až v období romantizmu, keďže diela vznikali už v 18.
storočí a sochári ich vytvárali z krízy tradične uznávaných oblastí zobrazovania, pričom sa podieľali na prehodnocovaní klasických a idealistických hodnôt typických pre osvietenstvo. Tieto diela demonštrujú rané antropologické chápanie sveta a rozšírenie konceptu cnosti na sféry anonymného súkromia.
Autor úzko začlenený do intelektuálneho, spoločensko-historického a vedeckého kontextu sleduje veľmi dôsledné procesy psychologizácie a autonómie vo francúzskom sochárstve.