Hudobný diskurz otroctva: Autorita, autonómia a koncept diela u Fuxa, Bacha a Händla

Pôvodný názov:

The Musical Discourse of Servitude: Authority, Autonomy, and the Work-Concept in Fux, Bach and Handel

Obsah knihy:

Po prvý raz skúma skladby Johanna Josepha Fuxa vo vzťahu k jeho súčasníkom Bachovi a Händelovi a predstavuje novú teóriu neskorobarokovej hudobnej imaginácie. Autor Harry White vo svojej analýze dáva do kontrastu hudobnú "servilnosť" a "slobodu", pričom Fuxa spája s prevládajúcou servilnosťou vtedajšej hudobnej imaginácie, najmä s hegemonistickým rozkvetom severotalianskej metódy partimento v celej Európe.

Naproti tomu Bach aj Händel predstavovali autonómiu hudobného diskurzu, pričom Bach vyčerpal generické modely v omši a Händel vynašiel nový žáner v oratóriu. Silná kritika seminárnej práce Lydie Goehrovej The Imaginary Museum of Musical Works, The Musical Discourse of Servitude vychádza z Goehrovej formulácie "diela-konceptu" ako imaginárneho konštruktu, ktorý je podľa Goehrovej vynálezom recepčnej histórie devätnásteho storočia.

White lokalizuje tento koncept ako určujúci činiteľ automatizmu v Bachových neskorých dielach a samotný "koncept diela" kontextualizuje skúmaním konkurenčných konceptov politickej, náboženskej a hudobnej autority, ktoré definujú európsku hudobnú imagináciu v prvej polovici osemnásteho storočia. Významná revizionistická výpoveď o hudobnej imaginácii v západnej umeleckej hudbe The Musical Discourse of Servitude bude zaujímavá pre bádateľov o baroku, najmä o Bachovi a Händelovi.