Hudobne vznešené: neurčitosť, nekonečnosť, neriešiteľnosť

Pôvodný názov:

Musically Sublime: Indeterminacy, Infinity, Irresolvability

Obsah knihy:

Hudobne vznešené hudobne prepisuje históriu a filozofiu vznešeného. Hudba nám umožňuje prehodnotiť tradičný priebeh vznešeného pocitu na ceste od bolesti k rozkoši. Wurth sa vzpiera predstave, že existuje jediný formát vznešeného pocitu, a ukazuje, ako sa od polovice 18. storočia vznešený pocit naopak neustále reartikuluje v komplexnej interakcii s hudobnosťou.

Wurthová vychádza z Kritiky súdnosti Immanuela Kanta a estetických prác Jeana-Franoisa Lyotarda z 80. a 90. rokov 20. storočia. Kant naratívne rámcuje vznešené ako epos sebatranscendencie. Lyotard sa naopak snažil nahradiť kantovskú transcendenciu otvorenou imanenciou, no nedokázal dekonštruovať kantovský epos. Kniha túto dekonštrukciu uskutočňuje konfrontáciou koncepcií nekonečna, Sehnsucht, rozdeleného ja a nevedomých pohnútok z osemnásteho a devätnásteho storočia so súčasným čítaním inštrumentálnej hudby.

Táto kniha kriticky hodnotí Edmunda Burka, Jamesa Ushera, E. T. A. Hoffmanna, Novalisa, Friedricha Hlderlina, Arthura Schopenhauera, Richarda Wagnera a Friedricha Nietzscheho a znovu predstavuje vznešené ako pocit, ktorý odkladá riešenie a visí medzi bolesťou a rozkošou. Hudobne vznešené prepisuje matematické vznešené ako diffrance, zatiaľ čo dynamické vznešené ako traumu: nekonečné, neurčité, nevyriešené.

Zatiaľ čo väčšina muzikologických štúdií v tejto oblasti sa sústredila na stopy kantovského vznešeného v Händlovi, Haydnovi a Beethovenovi, táto kniha sa odvoláva na teoretika 19. storočia Arthura Seidla, aby analyzovala vznešené z hudby, a nie v nej. Robí tak odvolávajúc sa na Seidlovu koncepciu formwidrigkeit (formovej kontradiktórnosti) v komparácii s romantickou klavírnou hudbou, (post)modernistickým hudobným minimalizmom a Lyotardovým postmoderným vznešeným. Predstavuje vznešenosť hmoty, a nie formy - skôr performatívnu ako reprezentačnú. Hudobne vznešené pritom ukazuje, že binárne rozlíšenie, ktoré Lyotard kladie medzi postmoderné a romantické vznešené, je napokon neudržateľné.