Playing with Mischief
V austrálskom vidieckom mestečku v polovici 60. rokov 20. storočia dvojica dospievajúcich chlapcov experimentuje so zápalnými zariadeniami, zatiaľ čo ich mesto vrátane školy trpí sériou podpaľačských útokov. Sú za to chlapci zodpovední? Aspoň čiastočne? Alebo je za tým niečo väčšie? A ako sa to všetko tak strašne zvrtlo?
Medzitým sa v malom meste neďaleko odtiaľto iná skupina chlapcov, nejakým spôsobom prepojená s tými na inom mieste, pustí do vlastnej neplechy pri hre s ohňom. Aj to s príchuťou pekla dopadne zle.
Prepojené príbehy v knihe Hra s neplechou sú cvičením v dyme a zrkadlách. Popri skutočnom dyme, ktorého je v príbehoch dostatok, sa v nich vyskytuje aj obrazný dym, ktorý zahmlieva, kto je za čo zodpovedný. Pokiaľ ide o zrkadlá, zvážte spôsob, akým sa rôzne perspektívy týchto príbehov odrážajú jedna cez druhú. A potom, okrem takýchto zjavných odkazov, by sme mali zvážiť zastrešujúcu umelosť fikcie, v ktorej Willis videl príbuznosť s lákadlami lunaparkových kúzelníkov, archetypálnych praktikov dymu a zrkadiel.
Playing with Mischief (samotný názov naznačuje alternatívu: Playing with Fire) je tiež cvičením v štýlovej variabilite. Dvojicu noviel Roztopašnosť a Ohne, rozprávania v tretej, resp. prvej osobe, dopĺňajú kratšie útvary Privolanie a Cvičebnica, ktoré sú výrazne na opačných koncoch štylistického spektra. Tieto rozdielne, do istej miery protichodné hlasy umocňujú základný zrkadlový efekt medzi súperiacimi rozprávaniami. Alebo, ak chceme posunúť metaforu, vytvárajú priestor, v ktorom sa ozývajú šepkané implikácie.
Privolanie sveta, ktorý sa už pominul, sveta, v ktorom duchovia ešte stále blúdili hmlistými ulicami a niekedy bolo lepšie poradiť sa s kňazom ako s lekárom.
Austrálske vidiecke mestečko v polovici 60. rokov 20. storočia.
Tínedžeri sa hrajú so zbraňami a pušným prachom.
Séria podozrivých požiarov.
Kam viedla rozbuška, bolo jasné, ale kto škrtol zápalkou, už také zrejmé nebolo.
Doslov napísala Josephine Teyová.
