Hodnotenie:
Kniha ponúka pútavé a prístupné skúmanie umelej inteligencie v kontexte hier, ktoré zaujme nadšencov aj nových záujemcov o túto problematiku. Účinne sprostredkúva zložité myšlienky vtipným a neformálnym spôsobom, vďaka čomu je príjemná pre široké spektrum čitateľov.
Výhody:⬤ Čitateľná a zaujímavá
⬤ nevyžaduje znalosti programovania ani matematiky
⬤ humorný a nenáročný štýl písania
⬤ informuje o algoritmoch umelej inteligencie
⬤ ponúka odkazy na ďalšie skúmanie
⬤ vhodná pre príležitostných čitateľov aj záujemcov o akademickú pôdu.
Na úplné pochopenie všetkých pojmov môže byť potrebný určitý stupeň znalostí alebo inteligencie; čitatelia, ktorí nehrali spomínané hry, nemusia toľko oceniť niektoré odkazy.
(na základe 3 čitateľských recenzií)
Playing Smart: On Games, Intelligence, and Artificial Intelligence
Nová vízia budúcnosti hier a herného dizajnu, ktorú umožňuje umelá inteligencia.
Môžu hry merať inteligenciu? Ako bude umelá inteligencia informovať hry budúcnosti? Julian Togelius v knihe Playing Smart skúma súvislosti medzi hrami a inteligenciou, aby ponúkol novú víziu hier a herného dizajnu budúcnosti. Videohry už teraz závisia od umelej inteligencie. Hry používame na testovanie algoritmov umelej inteligencie, na spochybňovanie nášho myslenia a na lepšie pochopenie prirodzenej aj umelej inteligencie. Togelius tvrdí, že v budúcnosti budú herní dizajnéri schopní vytvárať inteligentnejšie hry, ktoré nás na oplátku urobia inteligentnejšími, pričom budú aplikovať pokročilú AI na pomoc pri navrhovaní hier. V tejto knihe nám prezradí, ako na to.
Hry sú minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou umelej inteligencie. V roku 1948 Alan Turing, jeden zo zakladateľov informatiky a umelej inteligencie, napísal vlastnoručne program pre šach. Dnes máme Deep Blue od IBM a AlphaGo od DeepMind a obrovské úsilie sa vynakladá na vývoj umelej inteligencie, ktorá dokáže hrať také arkádové hry ako Pac-Man. Programátori naďalej používajú hry na testovanie a vývoj umelej inteligencie, čím vytvárajú nové kritériá pre umelú inteligenciu a zároveň spochybňujú ľudské predpoklady a kognitívne schopnosti. Navrhovanie hier je v podstate kognitívna veda, pripomína Togelius - keď hráme alebo navrhujeme hru, plánujeme, myslíme priestorovo, robíme predpovede, pohybujeme sa a hodnotíme seba a svoj výkon. Togelius píše, že skúmaním toho, ako hráme a navrhujeme hry, môžeme lepšie pochopiť, ako myslia ľudia a stroje. Umelá inteligencia môže pre navrhovanie hier urobiť viac, než len poskytnúť šikovného súpera. Môžeme ju využiť na vytvorenie agentov AI, ktorí hrajú a navrhujú hry, čo umožní vytvoriť novú generáciu hier s umelou inteligenciou. Pomocou AI môžeme preskúmať nové hranice v oblasti učenia a hrania.